Príliš Veľa Snehu 2

41.

"Posledná!" Tamara nám venovala sladký úsmev, vhodila vidličku do priehradky a zatvorila šuflík. Mala na sebe čierne legíny, adidasové ponožky a veľký biely rolák, už na pohľad príšerne teplý a nebesky hebký.

"Chvalabohu!" vzdychol si Maroš a premočenú utierku prehodil cez okraj stoličky. Keď sme s Grečim vtrhli do kuchyne, vôbec sme ich neprerušili v strede predohry, ako som si v duchu nahovárala. Normálne sa len venovali riadom ako predtým, no cítila som, že sa vo vzduchu čosi zmenilo a nebolo to len tým, že Greči páchol ako spálené lístie. Tamara znova pohúpala nohami a naklonila sa k vychudnutému chlapcovi.

"Ale to nemáš trávu, však?" uistila sa.

"Nie!" odfrkol si Greči.

"Škoda!" pokrčila noštekom a zašveholila niečo o sprche, akoby bola nejaká nevinná princezná alebo čo.

"Akoby som ja mal penáze na trávu!" pokrútil Greči hlavou a Maroš sa uškrnul.

"To bolo šialené obdobie!" priznal a venoval mi úsmev. "Mali sme asi sedemnásť a Ondrík..." začal.

"Preboha! Tak mi nehovor!" Greči ho udrel do ramena, tou svojou kostnatou päsťou.

"...začal uvažovať nad experimentovaním s drogami!" dokončil, ale nehovoril to ako tí šialení psychológovia z povinných protidrogových prednášok, skôr sa na tom výborne bavil.

"Tráva nie je droga!" vyhlásil Greči protestne.

"Nie, to je liek!" utrúsil Maroš akoby tým chcel poukázať na to, že nechápe, ako takú hlúposť mohol vôbec vypustiť z úst.

"Dobre, s tebu nemá význam sa hádať! Idem spať!" nastavil ruky v obrannom geste, prehrabol si jemnučké čierne vlasy a vycúval z kuchyne. Chvíľku sme ho obaja mlčky nasledovali pohľadom, no potom sa na mňa Maroš pozrel a na tvári sa mu rozlial dokonalý úsmev, ktorý ma donútil zapochybovať o vlastnom mentálnom zdraví. Ešte pred desiatimi minútami by som ho bola zabila a teraz netúžim po ničom inom, než aby som sa po zvyšok života mohla pozerať práve na jeho vysmiatu tvár.

"On je také decko!" vyhlásil a pokrútil hlavou. "Len spať, jesť a fajčiť!"

"Myslela som, že kvôli Maggie nefajčí!" našpúlila som pery a pozrela som sa smerom k dverám.

"Maggie nadovšetko zbožňuje, ale fajčí asi odkedy ho poznám!" mávol rukou, akoby toto bola nepodstatná súčasť života, ktorá pre mňa nie je dôležitá.

"Je do nej zamilovaný!" podotkla som.

"Nevrav!" zasmial sa, pretože je to očividné a opäť som nadobudla pocit, že som iba malé dieťa, ktoré začína objavovať svet.

"Vedia to všetci okrem nej!" pokračoval.

"A prečo ste im teda nikdy nijako....nepomohli, aby sa dali dokopy?" oprela som sa o kuchynský pult vedľa neho a zamračila som sa. Baša s Rišom sa tiež najskôr oťukávali a báli sa jeden druhého, než sme na nich s chalanmi a s Peťou nepripravili pascu. Ale to sme mali pätnásť a náš svet sa vtedy s nástupom na strednú od základov menil. Futbal, chalani, alkohol. Samé novinky v mojom živote.

"K tomu sa nedá nijako pomôcť. Musia to cítiť obaja!" vysvetľoval a opäť ma prepadol zvláštny pocit osamelosti. Znel ako psychológ a ja som tu stála vo svojej šťastnej sivej mikine a pripadala som si ako mladšia sestra.

"Možno keby prestal fajčiť...." snažila som sa prejsť na ľahšiu tému a nemyslieť na to, ako sa o mne bavil s Tamarou.

"Skrýva to pred ňou hrozne dlho. A sám som prekvapený, že na to neprišla a že mu verí, že s tým kvôli nej prestal," chytil sa toho, pravdepodobne rád, že sa nehádame ale bavíme o niekom inom, "ide však o to, že ak máš niekoho rád, tak mu nemôžeš nič čo má rád, nech je to akokoľvek nezdravé, len tak zakázať!" uchechtol sa a pokrútil hlavou.

To čo povedal pre mňa bolo ako silná rana do žalúdka. Keby len nepoužil to slovo.

"Tak ako ti ja zakazujem tvoju kamarátku?" ušlo mi uštipačne. Maroš mal ešte stále na tvári ten uvoľnený úškrn, no keď na mňa pozrel, zamrzol na mieste.

"Ty si počúvala!" snažil sa tváriť, že je to vtipné, no bolo na ňom vidieť, že ho to napálilo.

"Nie naschvál..." bránila som sa.

"To nemyslíš vážne!" postavil sa mi tvárou v tvár a ja som sa medzi jeho telom a kuchynskou linkou cítila príšerne stiesnene.

"Hovorím, že som nechcela..." zopakovala som dôraznejšie.

"Ty mi fakt neveríš!" vidiac môj vystrašený pohľad o krok odstúpil a ja som sa znova pokúsila zhlboka nadýchnuť. Stále to nešlo, no tentoraz to nebolo kvôli malému priestoru ale kvôli pocitu viny, ktorý sa mi dral do hrdla.

"Ale verím!" povedala som, no neznelo to ani trochu presvedčivo. Otvoril ústa, že ešte niečo povie, no potom ich znova zatvoril a pokrútil hlavou.

"Zajtra o deviatej odchádzame, jasné?" počula som jeho hlas z obývačky a potom kroky na schodoch. Dlaňou som sa podoprela o kuchynskú linku a s povzdychom som pozrela do zeme. Mohlo to dopadnúť ešte horšie?