Príliš Veľa Snehu 2

37.

Nasledujúci deň, hneď po tom, čo Baša vykúzlila kráľovské raňajky totálne z ničoho, sme sa všetci opäť pustili do práce. Plusom bolo, že zlovestná chumelica sa zmenila len na romantické sneženie, no mínusom, že sa tak stalo až ráno a teda celú noc sa na nás valili kopy bielej ničoty, ktoré zničili našu prácu za predošlý deň. Ja som makala obzvlášť intenzívne a to hneď z niekoľkých dôvodov. Kvôli tomu, aby sme už konečne mohli vypadnúť a ja som si mohla užiť čas mimo kruhov množstva ľudí ktorých som mala umiestnených na rôznych pozíciách škály lásky a nenávisti a možno pre Maroša a fakt, že hoci sme sa včera viac menej uzmierili, určite nás čaká ešte minimálne jeden dlhý a nepríjemný rozhovor, ktorý nemožno absolvovať v chate plnej ľudí. Niežeby sme sa teraz držali za ruky celý deň a hrkútali si každú voľnú chvíľu, ale boli sme v pohode a sem tam sme si vymenili úsmev či vetu dve. Nie je to síce úplným znakom dokonalého ročného vzťahu, ale stále lepšie ako chladné a mučivé ticho vyplnené nezodpovedanými otázkami. Okrem toho, pracovať tvrdšie a rýchlejšie ma tiež nútil počet neprijatých hovorov v mojom mobile.

Tri od Biby.

Štyri do otca.

Jeden od Milana.

Sedem od mami.

To číslo ma takmer omráčilo. Signál nabehne tak na hodinu denne niekde medzi treťou poobede a jedenástou večer, takže dovolať sa mi je prakticky nemožné. Keď som sa vonku, zababušená v dvadsiatich vrstvách, oháňala metlou, už som len čakala na policajnú eskortu, ktorá ma príde vyzdvihnúť. A že mama by toho bola schopná.

"Stále sme nevyriešili modrú kravu!" pripomenul nám Rišo, ktorý sa síce aktívne nepodieľal na práci, no aj tak sedel na verande a pozoroval nás. Predovšetkým teda Bašu. Celkom by ma zaujímalo, ako to celé vyriešili, no nemala som odvahu sa jej na to spýtať a popravde, som si istá, že to nebolo také jednoduché, že by to napravil jeden rozhovor.

"Keď nič nerobíš, tak sa neozývaj!" zvolal Peter naštvane. Nedivím sa mu, pretože jeho auto sa pridalo na zoznam tých, ktoré parkovali pred chatou a nedali sa kvôli snehu využívať. Na druhej strane, stal sa ďalších obyvateľom chaty bez toho, aby mu to niekto dovolil a ako hovorí Peťa, priživoval sa na nás. Navyše, bola to jeho vlastná tvrdohlavosť, že tu ostal a tak stratil šancu okamžite odísť, čo popravde mohol urobiť hneď, ako by vykopol Tamaru, Danku a Sama pred chatou.

Jeho hlúposť.

Musím mu však uznať plusový bod za to, že nám pomáhal čistiť cestu, hoci nemusel a mohol sa pokojne iba sťažovať a...neviem volať na nás políciu, lebo sme ho tu uväznili hneď po tom čo sme mu odmietli zaplatiť peniaze za to, že sme mu poškriabali lak na otcovom aute. Nebola som si istá, či sme mali šťastie alebo nešťastie, tak som len mlčky ďalej pracovala, okato ignorujúc Tamaru akoby ani neexistovala a rovnako sa vyhýbajúc čo i len najmenšej príležitosti priblížiť sa k Jarovi alebo nedajbože s ním ostať osamote. Bolo mi z toho poriadne nanič, pretože Jaro mi ako kamarát celkom chýbal. Jasné, aj Rišo bol môj chlapčensky kamoš, ale okrem toho, že on bol vždy tak trochu zabrzdený, momentálne bola jeho mozgová kapacita maximálne preťažená, pretože si začal uvedomovať, že naňho s dieťaťom prichádza aj zodpovednosť. Viem to, pretože sa ma včera večer pýtal, ako bude vedieť čo dieťa chce, keď sa rozplače. Takmer som sa sama rozplakala, keď som si uvedomila, aké sakramentsky ťažké to bude mať Baša. Tá sa práve hrdinsky vzpierala snehu a zo zaťatými zubami počúvala čosi, čo jej hovorila Danka.

"Som hladný!" zamraučal Ajo do vetra. Jasné, že jeho sťažnosť bola opodstatnená, pretože hoci sme mali zozačiatku kráľovské hody plné nezdravých somarín ako sú čipsy a sušienky, plus Bašine kuchynské výmysly, aktuálne sme na tom boli fakt biedne, čo sa jedla týka, pretože už teraz sme naťahovali čas s pobytom tu v lese. Samozrejme, že nie dobrovoľne. Každopádne, jeho poznámka ostala niekoľko minút bez odozvy, dokým sa neozvala hlavná vedúca kuchyne.

"Už sa mi nechce variť!" vzdychla si Baša unavene. "A ani moc nie je čo." dodala.

Samo si čosi nespokojne zašomral a hodil lopatu do snehu. My ostatní sme mlčky pokračovali ďalej v tom, čo sme robili, no všetci sme ho po očku sledovali. Maroš mi venoval upokojujúci pohľad, najmä, keď moje obočie vyletelo do výšky, sledujúc Sama ako pod pazuchu berie starý drevený rebrík. Chlapec s modrými vlasmi už nemal ani najmenšiu chuť zostávať premrznutý niekde v strede prírody. Oprel rebrík o vyčnievajúcu drevenú striešku záhradnej chatky a s rukami vbok hodnotil situáciu. Potom však akoby sám sebe povedal, že to aspoň skúsi a bleskurýchle sa vyšplhal nahor. Na zamrznutom dreve robil opatrné pohyby.

Peťa ho skepticky, no zvedavo pozorovala. Ruku s metličkou spustila k telu.

Danka naklonila hlavu nabok ako zmätené šteňa.

Samo sa pomaly dostal na hranu strechy, kde si obkročmo sadol do snehu a stiahol si obe rukavice.

"Čo to stváraš, zlato?" zakričala naňho Maggie.

"Snažím sa chytiť signál!" odvetil takým tónom, akoby to malo byť jasné. Pripadala som si hlúpo, že mi to skôr nenapadlo, pretože vlani sme predsa tiež stále niekam lozili.

"A máš?" spýtala sa Tamara provokačne.

"Mám!" odvetil jej drzo a znova uprel pohľad na displej svojho mobilu. Aj odtiaľto zdola, od Kamilovej rachotiny, som videla, ako mu od mrazu červenejú ruky. Všetci sme boli príšerne premrznutí.

"Dúfam, že voláš záchranku!" zakričala zase kučeravá dievčina.

"Alebo eskortu!" dodala Peťa. Samo im venoval pobavený pohľad a stiahol si čiapku viac do čela. Potom pokrútil hlavou ako malý chlapec a zatváril sa šibalsky. Na pár sekúnd sa mi dokonca nezdal otrávený a znudený celým svojim životom.

"Niečo lepšie!" zatváril sa možno dokonca víťazoslávne.

"Hasičov?" skúsil Greči a tiež si napravil čiapku.

Samo sa opäť uškrnul a priložil si mobil k uchu. "Objednávam pizzu!"