Príliš Veľa Snehu 2

36.

Sedeli sme pri sebe tak blízko, že keď sme sa bavili, nikto iný nás nemohol počuť, no zároveň dostatočne ďaleko na to, aby sme sa nedotýkali. Príšerne som sa bála, pretože sa poznám a vedela som, že ak to začne byť trápne, zlé alebo hlúpe, začnem strašne nasprostalo bľabotať. Pokúsila som sa otvoriť fľašu, no na hliníkovom kryte som si akurát porezala dlaň. Maroš mi fľašu bez slova vzal a praskot fólie preťal to ťaživé ticho. Najskôr sa napil on a potom podal mne. Červené. Horké a trochu kyslé, určite nejaká lacná sračka, ale čo tam po tom.

"Tak?" začal.

"Tak?" pridala som sa, pretože som ani prinajmenšom netušila, čo chcem povedať, dokonca ani čo chcem počuť.

"Čo vlastne riešime?" opýtal sa tónom, ktorý mi pripadal unavený a trošku, iba trošičku arogantný. Podvihla som obočie. To, že bol náš spor malicherný bolo celkom jasné, ale to neznamená, že nepotreboval aspoň malú výmenu názorov. Bez toho by to skrátka nešlo.

"Nie je to hádam jasné? Našich bývalých predsa!" vyhŕkla som a znova som si odpila červeného vína. Stále bolo hnusné. Fakt, že Jaro nikdy nebol môj a dali sme si za život jediný poriadny bozk, som nepovažovala za ktovieako podstatný.

"To je podstata! Bývalí! Minulosť!" Maroš si tiež odpil, hoci podla toho ako znel mi to pripadalo, že už má čosi za sebou. Hoci ktovie, ešte som ho opitého nevidela.

"To tvrdíš ty!" zamrmlala som.

"Čo tým myslíš?" zamračil sa. "Stále...k nemu niečo cítiš?" akoby ho tá otázka zabolela. Mlčky som pokrútila hlavou, čo preňho očividne nebola dosť dobrá odpoveď, hoci bola naozaj pravdivá.

"Táňa," znova sa napil, "teraz, Táňa, fakt úprimne....našla si si ma ako náhradu za Jara?!" Už som si bola celkom istá, že je trochu pod parou.

"Nie!" vyhŕkla som naštvane, "ako sa ma to vôbec môžeš pýtať?! Bol si pre mňa najdôležitejšia osoba na svete!" pri tom priznaní mi ostalo trochu do plaču. Maroš dobre vedel, ako to so mnou a s Jarom bolo. Vedel to už vtedy, keď som ešte len snívala o tom, že by ma on ako môj inštruktor snowboardingu, pobozkal.

"Bol?" hlesol. Venovala som mu vyčerpaný pohľad a to, kým som sa načiahla a pohladkala ho po tmavých vlasoch, mi trvalo hádam niekoľko rokov.

"Stále si!" pípla som a oprela som sa o jeho rameno. Zacítila som na čele jeho horúce pery a o pár sekúnd jeho alkoholový dych.

"Ľúbim ťa, jasné?" zachripel.

"Hej" zamrmlala som, "ja teba tiež!" Opäť som sa napila a on tiež. Kyslé a trochu teplé víno mi spôsobovalo nevoľnosť.

"Necháme to tak?" zašepkal svoju ponuku.

"Akoby sa to nestalo," súhlasila som, no akosi som cítila, že to nebude také jednoduché.

"Prečo si to vlastne spravila?" spýtal sa priamo.

"Bola som opitá," zamrmlala som tú najhlúpejšiu no najjednoduchšiu odpoveď.

"Až taká opitá si určite nebola!" nedal sa, venujúc mi prísny pohľad.

"Nepovedali sme si, teraz asi dve sekundy dozadu, že to necháme tak?" zavrčala som.

"Len ma to zaujíma!" bránil sa.

"Neskúšaj na mňa tieto tvoje psychologické triky!" vymotala som sa z jeho objatia.

"Prečo mi to nechceš povedať?" nedal sa.

"Prečo to tak veľmi chceš vedieť?!" nemienila som prehrať.

"Takže si si ma našla ako náhradu!" zavrčal.

"To som nikdy nepovedala!" bránila som sa.

"Ale tváriš sa tak!" očividne sa chcel hádať.

"Netvárim! Bude z teba mizerný psychológ!" ušlo mi.

"Jaro by bol lepší, však?" znel vyčítavo.

"Prečo stále riešime Jara a nikto nespomenul Tamaru?" musela som sa svojho kamaráta zastať.

"Do tohto ju neťahaj!" zašomral a vyzeral, že je na ňu ešte stále nahnevaný.

"Takže nie je podstatná?" rýpala som hlbšie.

"Medzi nami dvomi nie!" už znel nahnevane. Sedeli sme oproti sebe ako dve šelmy pripravené na skok.

"A pre teba?" prekrížila som si ruky na hrudi.

"To sa ma nemôžeš spýtať! Je to moja najlepšia kamarátka!" keby sme nešepkali, kričali by sme.

"Kamarátka!" odfrkla som si,"s ktorou si mal pomer!"

"Pomer!" vybuchol do cynického smiechu. "Chodili sme spolu na strednej!" pokrútil hlavou, "boli sme hlúpe decká!"

"Ja som ešte stále na strednej," hlesla som, "pripadám ti ako hlúpe decko?" Celé to na mňa akosi doľahlo a zostalo mi zle. Aj z toho hnusného vína, z únavy a predovšetkým z našej hádky. Postavila som sa a chcela som odísť, pričom som prevrhla fľašu vína, ktoré sa rozlialo po podlahe. Tmavá tekutina pôsobila v slabom svetle príšerne desivo a ktovie prečo sa mi oči zaliali slzami. Predstava, že Marošovi pripadám ako hlúpe decko mi pripadala príšerne potupná a v sekunde som pocítila chuť odísť niekam ďaleko a už nikdy sa nevrátiť.

"Nie, Táňa!" tiež vyskočil na nohy, "tak som to nemyslel!" rýchlo zmenil celé svoje vystupovanie. Páni, zmena role mu ako budúcemu psychológovi ozaj ide.

"Prečo si ma teda chcel, ak som len hlúpe decko?!" zašepkala som, než sa mi zlomil hlas.

"Táňa..." prehrabol si vlasy a urobil krok smerom ku mne, akoby ma chcel znova objať tým svojim typickým medvedím objatím, no ja som cúvla a prekrížila som si ruky na hrudi.

"Nikdy by som..." Maroš ku mne urobil ďalší krok, no žiaľ sa pošmykol na tmavej kaluži v ktorej hneď na to pristál. Sivé tričko mu rýchlo nasiaklo vínom. Na moment som prestala dýchať a chcela som k nemu priskočiť a uistiť sa, že je v poriadku, hoci ešte pred sekundou som mala v pláne cúvať pred ním pokojne aj von do noci. Obarene som pozerala na jeho trhané bolestné pohyby, keď dvihol hlavu a skľúčene na mňa pozrel. Než ktorýkoľvek z nás čosi povedal, dvere do kúpeľne, na ktorú Maroš čakal, než som sa zjavila, sa otvorili a spolu s oblakom teplej a voňavej pary vyšiel Ajo, len v pásikovaných boxerkách a v modrom tričku s nápisom Nevada. Uterákom si šúchal hlavu a zvedavo preskočil pohľadom zo mňa, vystrašenej schúlenej a tesne pred plačom, na Maroša ležiaceho na zemi v kaluži.

"To si ho čo? Prebodla nožom?!" vyhŕkol Ajo bez rozmyslu. A vystrašene.

Pozrela som naňho, potom na Maroša, ktorý sa pomaly snažil vstať a potom zase na Aja.

A vybuchla som do rehotu.

Do hlasného a nezastaviteľného. Slzy mi tiekli z očí a potila som sa a nedokázala som sa nadýchnuť ako veľmi som sa smiala. Hlas mi preskakoval a bola som šialene unavená. Priznávam, Maroš ozaj vyzeral akoby ležal v kaluži vlastnej krvi. Pozviechal sa na nohy a tiež sa začal smiať. Tľapol zmäteného Aja po pleci a zovrel ma v náručí. Zacítila som víno a jeho horúci dych. Omotal okolo mňa ruky akoby ma už nikdy nechcel pustiť.

"Prosím, hlavne ma nezabíjaj!" zašepkal.

"Nie som blázon!" odpovedala som bez dychu.

"To je škoda, mohol by som ťa liečiť!" odtiahol sa aby sa mi mohol pozrieť do tváre. Stále bol trochu mimo, no nechala som, aby ma po nekonečne dlhej dobe pobozkal. Drsne, pevne a dlho. Ajo si len vzdychol, mávol nad nami rukou a zaliezol do "skrine".

Iba čo by s nami strácal čas.