Príliš Veľa Snehu 2

22.

Pred piatimi dňami som sedela u oca v kuchyni, jedla šampiňónové rizoto a hrala s Líviou pexeso. Presviedčala som ho, že Silvestrovská chata s priateľmi, je presne to, čo v živote potrebujem a má si svoje suché a škrupulózne názory nechať pre seba. Nečudo, že som svoje prvotné rozhodnutie už niekoľkoráz oľutovala, najmä ak si pomyslím na tú reťaz hnevu, ktorá vznikla.

Baša nechcela vidieť Riša.

Ja som nechcela vidieť Maroša ani Jara a ani Tamaru.

Ajo zrejme veľmi nefandil Danke, hoci možno aj áno, neviem, ešte sa nezobudil.

Greči chcel vidieť Maggie, no nechcel vidieť Kamila, čo v ideálnom svete fungovalo, no tam sme my neboli. My sme boli v normálnom svete plnom zlých rozhodnutí, slov ktoré mali byť vyslovené a neboli a ľudí, ktorých sme asi nikdy nemali stretnúť.

Druhá sa ozvala Danka. Volala najskôr mne a potom Ajovi a keďže som mala jeho bundu, dalo by sa povedať, že volala len mne.

"Táňa!" vyhŕkla do telefónu s akousi poslednou nádejou.

"Danka! Si okej? Kde ste?" opýtala som sa okamžite. S Grečim sme sa už absolútne vzdali šance na spánok, takže sme celé hodiny presedeli na gauči zamotaní v dekách a s čajom v ruke sme žialili nad svojimi najväčšími životnými chybami. A že ich človek okolo dvadsať dokázal urobiť hneď niekoľko.

"Ja...vlastne vôbec neviem!" zvuk čo vydala bolo niečo medzi smiechom a plačom. Trochu ma to vystrašilo a tak som mlčala, dúfajúc, že to pochopí ako pokyn k tomu, že má pokračovať. "No, tá diskotéka sa okolo druhej rozpustila, pretože niekto podpálil záchody a potom sme šli na chatu k Peťovi a...ja neviem! Takmer nič si nepamätám, väčšinu mám aj tak od Peti!" zanariekala.

"Ste s Peťou?" uľahčene som si vydýchla. Ak by som mala zbierať svojich aj cudzích priateľov po celom okolí, bolo by to na zbláznenie. Toľko času s Grečim a jeho šoférovaním by som naozaj nezvládla.

"Áno." Danka znela v telefóne naozaj nešťastne.

"A kde?" dúfala som, že mi dá nejakú jasnú indíciu.

"U Peťa." jej hlas znel zvláštne.

"Dobre, prídeme po vás! Kde to je?" už som začínala byť netrpezlivá.

"Ja...myslím, že to nebude treba." hlesla. "Peťo je totiž totálne nasraný, lebo sme mu s Modrou Kravou poškriabali dvere. A chce to zaplatiť." habkala. Takmer som víťazoslávne vykríkla, pretože moje odhady o tom, že BMW je milionárskeho synáčika, boli pravdivé, no potom mi zišla na um iná vec.

"Ako vie, že sme to boli my?" neveriacky som šomrala.

"Tamara mu to povedala." zamumlala Danka priškrtene.

"Krava!" ušlo mi. Danka sa roztrasene zasmiala.

"Peťo nás dovezie, Tamara si pamätá cestu." ubezpečila ma moja najlepšia kamarátka, no znela akoby bol Peťo jeden veľký zlý vlk.

"Ste tam všetci? Zmestíte sa mu do toho jeho fára? A môže už vôbec šoférovať?" zasmiala som sa, aby som odľahčila atmosféru.

"Nie, som tu len ja, Tamara, Peťa a Samo." vymenovávala.

"Kde je Rišo?" vyskočila som na nohy a vymenila som si panický pohľad s Grečim, ktorý doteraz stále vysedával na gauči a zízal na mňa čakajúc na nejaké rozumné informácie.

"Ja...neviem!" vzdychla si na druhej strane linky. "Niekde sme ho stratili." priznala.

"Ako ste mohli stratiť chalana sa dvomi barlami, ktorý sám nemôže ani chodiť?!" zajačala som neveriacky do telefónu.