Príliš Veľa Snehu 2

19.

Ako začínajú uvažovať opití ľudia bolo však veľmi otázne a nijakým spôsobom sa to nedá ovplyvniť.

„Len jedna pusa, jasné?" varovala som Jara s výchovne vztýčeným ukazovákom, no namiesto odpovede pritisol svoje pery na tie moje. Lopatkami som narazila do štukovej bielej steny kultúrneho domu a unikol mi prekvapený vzdych. Jarov bozk bol intenzívny a dlhý. Chutil ako vodka a cigaretový dym a trochu štipľavo a zároveň sladko ako môj rúž. Rukami pevne zvieral môj pás a tisol sa na mňa celým telom. Cítila som jeho kolená, stehná, paže, hrudník, ruky- cítila som ma svojom tele úplne všetko. Ak som si aj niekedy predstavovala, že sa s Jarom bozkávam, nikdy to nebolo také reálne ako v tejto chvíli. Musela som sa odtiahnuť, aby som sa nadýchla a aby som sa upokojila, pretože moje srdce bolo na hranici infarktu. Nič som nepovedala, iba som sa naňho zahľadela. Jeho hnedé oči horeli a keď zaťal čeľusť, tak som to nevydržala a za čierne tričko som si ho opäť pritiahla k sebe .

„Jedna pusa, hej?" zasmial sa a perami mi opäť prešiel po sánke. Bohu vďaka za rolák, pretože keby sa dostal až ku krku, už nikdy by sme neskončili a ktovie kam by to až zašlo.

Balansovala som na špičkách a bola mi príšerne zima na nohy v roztrhaných veľkých džínsoch a hrozne sa mi motala hlava a celý svet sa so mnou točil a zdalo sa, že Jaro je v tom momente jediným statickým bodom celého tohto vesmíru. Vôbec som si neuvedomovala, že to čo robím je zlé a že by som okamžite mala prestať. Opäť som si pomedzi bozky dopriala jeden dlhý studený nádych a zarazila som sa. Vymotala som si ruky z Jarových pichľavých vlasov a zahľadela som sa poza jeho chrbát na parkovisko, kde sa motali opití ľudia.

„Tánička...." jeho hlas sa mi zase ozval pri uchu. Ešte stále sa ťahal a lepil. Jeho dlane pod mojim tričkom a jeho horúci dych na mijej tvári.

„Nie!" povedala som viac sebe ako jemu a za ruku som ho opäť ťahala dovnútra. Pri svojich priateľoch možno prídem k rozumu. Hneď pri bare ma privítal sťatý Rišo so Samom. Rišo sedel na barovej stoličke a Samo sa lakťom opieral o ulepenú drevenú dosku. Voľnou rukou si prehrabol vlasy a zničil si svoj dokonalý účes.

„Vodu, prosím." zatiahla som smerom k teraz už naozaj rozhnevanej čašníčke a počkala som, kým mi podá pohár s čírou tekutinou. Naliala som ju do seba rýchlosťou blesku a snažila som sa získať naspäť svoje zvyšky rozumu a sebaúcty. Jaro ma ešte stále držal za ruku. Potrebovala som odtiaľto okamžite vypadnúť niekam, kde sa spamätám. Všade kam som sa pozrela ma čosi miatlo a ešte stále sa so mnou všetko točilo. Nevedela som si spomenúť, koho vlastne hľadám a tak som ako vždy zvolila osobu, ktorá nikdy nemôže byť nesprávnou- Danku.

Stála pár metrov od nás a točila sa okolo Stana akoby to ani nebola ona. Mala privreté oči a na perách široký úsmev. Vlasy mala hrozne strapaté a účes, ktorý jej Maggie robila desiatky minút sa celkom rozpadol. Koľko je vlastne hodín? Kedy už bude ten prekliaty Nový rok, aby som svoje chyby mohla beztrestne nechať vtom starom?!

Odpočítavanie mi to okamžite prezradilo. Rýchlo som sa zamotala do davu hľadajúc Maroša. Jara som ešte stále ťahala za sebou.

„Tri..." ozývalo sa okolo mňa. Hlava aj oči ma zrádzali.

„Dva..." dievča vedľa mňa rozhodilo rukami a z jej pohára sa mi na nohavice vylialo čosi oranžové.

„Jedna..." s ubúdajúcimi číslami hluk naberal na intenzite.

„Šťastný Nový rok!" všetci vybuchli do smiechu a kriku a pišťania, len môj svet sa na malý moment zastavil a ja som ako v spomalenom zábere vnímala všetko naokolo.

Riša so Samom, ako si štrngli objímajúc sa okolo ramien.

Bašu, ktorá si skryla tvár do dlaní.

Danku, ako pomalým pohybom zišla dlaňou nadol po Stanovom hrudníku v sivom tričku.

Jara, ako ma pustil a chytil si oko, do ktorého ho dievča s rozliatym pohárom zasiahlo pri nadšenom vítaní Nového roka.

Maggie ako sa postavila na špičky a s rukami v Kamilových vlasoch spojila ich pery.

Dášu ktorá sa s Ivetou objali tak pevne, až sa obe zakolísali na vysokých opätkoch.

A v neposlednom rade Tamaru, ako zovrela v dlaniach Marošovu károvanú košeľu a prekonala aj tú najmenšiu vzdialenosť medzi nimi.

V skutočnosti sa to všetko stalo za menej ako jednu sekundu, no aj napriek opitosti som pocítila tú pálčivú bolesť z môjho rúcajúceho sa šťastia.