Príliš Veľa Snehu 2

6.

Noc bola mierne chaotická, pretože sme sa museli upratať do izieb, ktorých bolo málo. Samozrejme, že mňa s Marošom podpichoval nejeden s našich priateľov a ja som na moment nevedela ako zareagovať.

„Tak ale....to ja potom nechcem izbu vedľa nich! Viete ako je tu všetko počuť!" povedal Ajo svetaznale a so Samom si vymenili pohľad, než obaja vybuchli do veľavýznamného rehotu. Maggie zatskala, nech sa správa rozumne a pokrútila hlavou.

„Ja nechcem byť v podkroví, viete ako tam všetko...škrípe a ja sa toho bojím!" Tamkine zelené oči vystrúhali bojazlivú grimasu.

„Veď ja by som ťa ochránil!" povedal chlácholivo Samo a objal ju okolo pliec, čo mi zase vsadilo chrobáka do hlavy.

„Počkaj...my nebudeme mať izbu spolu?" Rišo sa prebral z niekoľkonásobného tranzu a skoro vypľul čaj s rumom, ktorý doteraz pokojne popíjal.

„Dajme Bašu s Rišom a Maroša s Táňou do podkrovia a všetko je vyriešené." pokrčil Greči plecami akoby v tom nevidel problém.

„To sa ale nevyspí nikto." uškrnul sa Kamil.

„Kto hovoril, že chceme spať?" podpichla ho Peťa.

Ach...a už sa to začína!

„No ja chcem spať, inak zajtra na lyžiach zomriem!" pípla Danka.

„Tak budem v podkroví ja!" vyhlásil Jaro.

„No to tak!" ušlo mi a môj kedysi možný priateľ na mňa zazrel.

„Koľko je tu vlastne postelí?" Baša si uhladila strapaté kučeravé vlasy.

„Deväť." prezradil jej Samo opierajúci sa o zárubňu. Príťažlivé opieranie sa s rukami vo vreckách bola pravdepodobne jeho superschopnosť.

„Desať."opravil ho Maroš.

„To je stále menej ako trinásť." poznamenala Tamka a prekrížila si ruky na hrudi. Bola odo mňa o pol hlavy vyššia. Ona patrila medzi tie dievčatá, ktoré mohli byť aj roztomilé, aj sexi.

„Šak ja móžem spať aj na gauči." pokrčil Greči plecami.

„S tým sme aj rátali." uchechtol sa Ajo.

„Hej, je to v pohode." pridala sa Maggie. Preskočila som pohľadom z jedného na druhého. Nevedela som odhadnúť, či aj Maggie a Greči majú nejaký romantický vzťah, alebo nie, ale skôr som to typovala negatívne. Oni dvaja boli skôr ako...súrodenci, alebo tak.

Ako nejaký iný druh.

„Chcelo by to nejakú schému." poznamenal Ajo a z krabice so spoločenskou hrou vybral papier a pero. Z jednej strany bola ešte stále Grečiho šalátová uhorka a Jarova matka múdrosti. Ajo nakreslil domček a rozdelil ho obdĺžnikmi na izby.

„Tamka nechce byť v podkroví, Rišo chce byť s Barborkou, Greči bude v obývačke..." potichu si šomral, zatiaľ čo napísané mená čiarami spájal s izbami.

„Ja už mám veci v podkroví." pomohla som mu.

„Aj ja." pridala sa Danka a úbohý chlapec urobil ďalšie dva čiarance.

„Dobre, takže vo výsledku," odkašľal si a my, veľké unavené publikum sme k nemu vzhliadli ako k našej jedinej spáse.

„V dvojke v podkroví bude Dany s Táňou, v trojke vedľa bude Baška, Peťa a Tamara....áno, ja viem že sa v podkroví bojíš, ale budeš mať spoločnosť." odhrnul si vlasy z tváre, zahliadol na svoju zelenookú kamarátku a my sme rezignovane kývali alebo krútili hlavou. Tamara mávla rukou a oprela sa o zárubňu ako Samo. Mne osobne bolo jedno kde budem spať, hlavne aby to bolo čo najskôr. Bola som unavená, ospalá a hoci som si chcela užiť nejaké chvíľky sama s Marošom, rozhodla som sa to oželieť a presunúť to na zajtra, výmenou za mäkký madrac a kvietkované periny.

„Si hviezda!" Maggie ho potľapkala po pleci, hneď ako skončil svoj príhovor a všetci sme sa chceli pobrať do izieb. Nikto neprotestoval, bolo by to príliš náročné a Ajov systém bol náhodou fakt excelentný.

„Andrej?" zatiahol Kamil a postavil sa zo schodiska, na ktorom doteraz sedel.

„Hm?" prisahala by som, že Ajo by si svoj nákres najradšej vystavil.

„A na mňa si nezabudol?" opýtal sa opatrne.

„Zabudol." priznal Ajo veľmi pokojne.

„A čo mám teraz robiť?" Kamil si prehrabol hnedé vlasy.

„Veď ty si tu ani nemal byť!" pustila sa Tamka do obrany svojho kamaráta. Kamil vystrel ruky v obrannom geste.

„Jéj, však môžeš spať tiež v obývačke!" vložila sa do toho Maggie, ako taký mierový spravodajca.

„Obývačky je dosť pre všetkých!" dodala a štuchla do Grečiho, ktorý hoci neochotne, no pokýval hlavou.

„Zdá sa, že ty jediná tu máš srdce!" uchechtol sa Kamil, vďaka čomu mu venovala úsmev. Ďalšie veci som už neriešila, proste som sa vyšuchtala do podkrovia s Dankou za pätami a keď sa nás päť dievčat stretlo v kúpeľni, cítila som sa už ako súčasť jednej veľkej rodiny. Keďže som v podstate jedináčik, nikdy som nezažila to zdieľanie, čo medzi sebou majú ľudia s veľa súrodencami, napríklad Danka a jej dve sestry, alebo tak, no ak by to malo byť také obyčajne jednoducho magické, ako moment, keď si Tamka odličovala oči stojac na špičkách nad Peťou vypľúvajúcou pastu, ktorá sa uhýbala Baši s kefou na vlasy a mne so zubnou kefkou v ústach, pokojne by som si na to zvykla.
Zdá sa, že človek sa vo veľkých rodinách musí cítiť naozaj úžasne a hoci sme sa dnes ešte len stretli, teda s Tamkou, bola mi ozaj sympatická. S touto myšlienkou som sa zdôverila aj Danke, hneď ako sme zaľahli do postele. Zakutrala som sa pod kvietkovanú perinu a zhasla som lampu s ružovým tienidlom. Bolo mi  síce chladno, no v mikine a huňatých ponožkách sa to dalo zniesť.

„Myslím, že to bude ešte véľmi zaujímavé!" skonštatovala moja najlepšia priateľka a o pár minút sa jej dych ustálil.