Príliš Veľa Snehu 2

15.

"To kto z vás dvoch tak príšerne chrápe?!" Samo si pretrel oči a oprel sa o zárubňu dvier do kuchyne. Kamil aj Greči na seba pozreli, no ani jeden nič nepovedal. Ak áno, asi by sa hneď potom pobili.

"Ale nó, moji!" Maggie sa postavila medzi nich ako taký dredatý zvestovateľ mieru, objala ich okolo ramien a obom vlepila pusu na líce. Najprv Kamilovi, potom Grečimu. Vymenila som si  pohľad s Dankou. Aj podľa nej to bol neuvážený krok, ale nechcela som to riešiť. Očividne sme všetci boli zničení. Nemala som opicu, alebo čo, len ma skrátka všetko bolelo, pretože som spala v studenej chate na starej posteli natlačená medzi Marošom a Dankou, čo absolútne nebolo príjemné.

"Dobré ráno!" Rišo na barlách doskackal do kuchyne a zvalil sa na poslednú voľnú stoličku, akoby celú noc nezomieral od bolesti.

"Ako komu dobré!" zatiahla Tamara a prehrabla si svetlohnedé kučery.

"Náhodou, ja som sa dnes vyspala celkom fajn." Peťa sa ponaťahovala a oprela sa o zárubňu oproti unavenému Samovi. Ešte stále mala na sebe moju šťastnú mikinu. Ja som spala vo vlnenom svetríku, ktorý napáchol zatuchlinou, potom a tými, čo so mnou v noci zdieľali posteľ. Nič príjemné.

"Nezdieľam tvoje názory." zamrmlala Baša. Bola bledá a tmavohnedé kučery jej spľasnuto padali na plecia. Predklonila sa, dlaňami ich pozbierala a švihnutím hlavy dozadu si urobila neforemný chlpatý drdol. Rišo k nej doskackal, pobozkal ju na spánok a podal jej svoj hrnček. Slabo sa naňho usmiala a odpila si, no tekutinu okamžite vychrstla.

"Šibe ti?! Veď je to víno!" vyletela až sme sa všetci vyplašene strhli.

"Stalo sa niečo? Počul som krik!" ozval sa Maroš, keď vtrhol do chaty. Vločky snehu na jeho čiapke sa začali pomaly topiť.

"Nie, v poriadku." ubezpečila som ho, keď zachytil môj pohľad. S Ajom nanosili dnu drevo a zapálili oheň. Z Bašinej reakcie som bola nemálo vykoľajená a očividne som nebola sama, súdiac podľa toho v akej tichosti prebehli raňajky. Baša šla potom do sprchy a my ostatní sme sa vonkoncom ako vždy motali kade tade a uvažovali sme, čo by sme mohli robiť.

"Bože, vonku je tak úchvatne!" zatiahla Danka zasnene zízajúc z okna.

"Snežilo?" Jaro preskočil konferenčný stolík a vrhol sa k nej.

"Celú noc." potvrdil Greči znudene a pretočil list v knihe. Malú bielu knižočku číta už odkedy sme sem predvčerom prišli a ja ozaj nerozumiem, čím je preňho zaujímavejšia ako blonďavá hipsterka sediaca pri jeho nohách. S Kamilom sa zase navzájom skicovali na staré noviny. Ak to takto pôjde ďalej, do konca tripu budeme mať celé portfólio ich podobizní a ponuku na sobáš zaručenú.

Spomenula som si na svoju prvú lyžovačku na strednej. Mali sme pätnásť, šestnásť a hoci sme boli pod dozorom štyroch telocvikárov, cítili sme sa neuveriteľne dospelo, keď sme na Petinej izbe potajme hrali fľašku a počúvali rap. Môj prvý bozk v živote bol s Jarovým sladkým spolužiakom Viktorom, ktorý do konca lyžiarkeho začal chodiť s Bašinou vtedajšou najlepšou kamarátkou Nikolou, čo sa ma veľmi dotklo. Podobne som sa cítila teraz. Akoby sme boli zase nedospelé deti, ktoré sa zamilujú a odmilujú v prvom nestráženom momente a pritom si myslia, že je to správne a presne takto to má byť. Bolo to celé akosi znepokojujúce a opäť som si pomyslela, či to bol dobrý nápad sem vôbec ísť. Teraz sa však už nedalo cúvnuť.
Pokúsila som sa Bibe poslať esemesku, no stále som nemala žiaden signál.

"Poďme si postaviť iglú!" nadchol sa Jaro. Pokrčila som nosom, pretože sa mi ani prinajmenšom  nechcelo liezť do tej zimy.

"No ták!" začal do mňa dobiedzať.