Príliš Veľa Snehu 2

35.

"Myslím, že v tejto posteli už bol ozaj každý!" zamrmlala som do tmy, keď sme sa spolu s Dankou, Bašou, Peťou a Tamarou nasúkali do veľkej starej manželskej posteli na poschodí. Pôvodne to bola moja a Dankina izba, ale čo tam po tom. Aj tak to bolo pohodlnejšie, než s Marošom a Ajom, pretože my sme sa zase až toľko nerozťahovali, hoci schúliť sa v náručí svojho chlapca by teraz bolo aj tak najpohodlnejšie. Myslela som si, že vo vedľajšej izbe je viac miesta, no v skutočnosti tam bola jedna stará pochodová posteľ a akási váľanda s kvietkovanou prikrývkou, takže sa jej chytil Samo s Jarom a Kamilom, čo je síce zvláštna kombinácia, ale vychádzajú si, tak to nebolo treba komentovať.

"Samo nie," Pípla Danka.

"Ale hej, minulé leto sme tu opekali a pili a vyšla na nás táto izba." Tamarin hlas sa odrážal do stien.

"Takže ty si so Samom predsa len niečo mala?" Baša si podložila hlavu rukou. Už nám tu naozaj chýbala len Maggie a bola by to stopercentná babská sešn.

"Tak som to nemyslela!" zamrmlala vyčerpane do tmy. "Nespala som zase úplne s každým, hej?!" znela trochu rozhorčene, akoby niektorá z nás vôbec niekedy čosi také poznamenala, hoci nepoznamenala.

"S Ondrejom určite nie," podotkla som.

"Kto je Ondrej?" Peťa si opäť nevedela spomenúť.

"Greči je Ondrej," pripomenula jej Danka.

"No tak s tým teda fakt nie!" zachichúňala sa Tamara. "Ale kamoš je to skvelý, vždy pobaví tým svojím akcentom!" dodala.

"Celé zle to je!" zamumlala Baša sama pre seba a vymotala sa z prikrývok. Našťastie bola na kraji a tak nás nemusela všetky preliezať a preskakovať a pošliapavať.

"Náhodou...myslela som, že to bude horšie!" Peťa vedľa mňa mykla plecom a zapelešila sa hlbšie pod prikrývku. Oheň už vyhasol a chata začínala zasa chladnúť.

"Nie to....to s Rišom. Asi idem za ním." zamumlala porazenecky Baša. Chápem tieto jej výkyvy nálad. Rišo je vrchol nezodpovednosti a ako otca dieťaťa by si ho dobrovoľne nezvolil asi nikto, takže sa nedivím, že ju štve už len samotnou existenciou, keď je v tejto situácii. No na druhú stranu, sú spolu tak príšerne dlho, že to nejde ukončiť jedným záchvatom hnevu.

"Hej, pozdravuj toho slizkého hada!" Peťa si to na Petra ozaj neodpustila.

"Prestaň!" zahriakla ju Tamara.

"Dani a ty prečo Stana po jednej noci takto nebrániš?" rýpla si aj do našej ďalšej kamarátky, ktorá zamraučala do tmy.

"Hej, fakt ju nechaj!" stisla som Petinu ruku pod prikrývkou.

"Navyše, Stano tu nie je." dodala Tamara, neviem či ako obranu alebo útok.

"Ešteže!" pípla Danka. Znela vyčerpane. Všetky sme boli. Aj z tej práce aj z drámy. Chvíľku nastalo úplne ticho prerývané len našim dychom, no baby sú baby a budú klebetiť do zmorenia síl.

"Čo ty s Marošom?" ozvala sa Tamara. Otázka bola pochopiteľne nasmerovaná na mňa, no absolútne sa mi na ňu nechcelo odpovedať. Pravdou bolo, že som na ňu hlavne nevedela odpovedať, pretože sme sa s Marošom obchádzali dvojmetrovým oblúkom. Aj tak by som mu asi nemala čo povedať.

"To nie je tvoja vec!" odsekla som podráždene. Že sa ona ešte pýta, kráľovná!

"Dobre veď pokojne buď nepríjemná!" odvetila cynicky. "Len som sa opýtala, Bože!" dodala mrzuto.

"Aj tak si to celé začala ty!" neodpustila som si a počula som, ako sa v tme posadila na posteli.

"Ja? A čo ten tvoj Jaro? Netvár sa, že je to celé moja chyba!" zasyčala a opäť som zauvažovala, či by škrtenie v spánku predsa len nebolo dobrým riešením celej situácie. A nastražila by som to ako nehodu.

"Jaro bol úplne v pohode!" bránila som ho, hoci som sa hnevala aj naňho.

"Táni ale...teraz nehnevaj sa na mňa, sama si hovorila, že je v poslednej dobe trochu divný!" už sa do toho zamotala aj Danka.

"Ale nie tak divný!" poznamenala som, hoci bol presne tak divný.

"No vidíš!" Tamara sa paprčila ďalej.

"Vy dve sa nehádajte a spite!" zahromžila Peťa. "Alebo ak nechcete spať, tak dones víno!" pod perinou ma kopla až som takmer spadla z okraja postele. Zašomrala som si sama pre seba pár nadávok a vyšuchtala som sa na nohy. Ísť dole pre víno bolo predsa len lepšie ako sa tu naťahovať s tou kučeravou nádherou. Pozviechala som sa na nohy, potichúčku som vyšla z izby a scupitala po schodoch nadol. V obývačke bolo zhasnuté, no slabé svetlo na chodbe vrhalo žlté záblesky do kuchyne.

V tme som sa snažila zaostriť na nejaký znak, že naše zmenšujúce sa zásoby alkoholu tu ešte stále sú. Ak nie víno, tak čokoľvek iné. Našťastie som však medzi plastovou dózou so soľou a nevkusným žltozeleným hrnčekom narazila na fľašu, ktorá mala v tme tvar vínovej, tak som si ju okamžite privlastnila a držiac ju pevne v ruke som sa opäť chystala vycupitať po úzkych drevených schodoch až do podkrovia, no na prvom poschodí ma čosi zastavilo a prinútilo zaostriť na pásik svetla vychádzajúci spod dverí kúpeľne. Vedľa tej na zemi sedel Maroš, opretý o stenu s jednou nohou natiahnutou pred seba a druhou pokrčenou v kolene.

"Tánička," zašepkal do tmy, aby som si ho všimla. Akoby som ho nedajbože mohla prehliadnuť.

"Myslím, že by sme sa mali porozprávať!" povedal šepotom a mne takmer skolabovalo srdce. Bolo to nutné a potrebovala som to, no rovnako som sa tomu chcela vyhnúť.

"Hej, presne na to som sa chystala!" kývla som mu fľašou vína a posadila som sa na drevenú podlahu vedľa neho.

(ospravedlňujem sa tým, čo vždy čakajú na novú časť ale až do polovice augusta som úplne "odstrihnutá" od PC aj internetu aj civilizácie..... Hups 😂 ale sľubujem že potom to hneď dokončím!!!!!)