Príliš Veľa Snehu 2

30.

Nikomu sa v prešetrovaní celej situácie nechcelo pokračovať. Dokonca aj Peter vzdal neustále pripomínanie, že sme mu stále nedali peniaze a teraz sa už len motal po chate, vyhýbal sa Tamare aj Peti a snažil sa nám dať najavo, že nezmizne dokým nedostane odškodné. Vzťahy medzi nami boli odrazu také zamotané, že som už nevedela, na koho sa hnevám a kto sa hnevá na mňa a tak som si jednoducho vzala jednu zo starých knižiek v poličke vedľa televízora a usalašila som sa blízko pri krbe. V chate bola stále zima. Akoby naša negatívna atmosféra ovplyvnila aj teplotu ohňa alebo čo. Onedlho sa ku mne pridal Greči so svojou bielou knižočkou, bez slova sme si vymenili niekoľko myšlienok a pustili sme sa do čítania.

"Idem variť, kto je hladný?" opýtala sa Baša so stoickým pokojom a absolútne praktickým zmýšľaním. Niekoľkí sme sa prihlásil a ona iba kývla hlavou, že rozumie.

"Pomôžem ti," ponúkol sa Rišo, no schladila ho pohľadom. "Aj tak sa musíme porozprávať!" trval na svojom.

"Ja nemusím nič!" odsekla a skôr ako sa vyhrabal z kresla, sa ona stratila v kuchyni.

"Môžem ti na tú sadru niečo nakresliť?" opýtala sa Maggie skormúteného Riša. Mykol plecom, akože je mu to totálne jedno, pretože jeho život už aj tak stojí za hovno. Spoza okraju knižky som všetko sledovala.

"Idem do sprchy!" vyhlásil Samo a o pár sekúnd už boli jeho kroky počuť na schodoch nahor.

"Hej aj ja," pridala sa Tamara. Tentoraz sa nikto uštipačne nespýtal, či idú spolu.

"Myslím, že by sme mali ísť za Bašou," zašepkala Danka, keď sa ku mne naklonila cez gauč.

"Myslím, že by sme sa mali naozaj porozprávať!" odvetila som zaklapnúc knižku. Nechala som ju na zemi pri Grečim a postavila som sa z podlahy. Po špičkách som prešla do kuchyne, nasledujúc Dankin chrbát v hrubom sivom roláku. Peťa sa objavila asi sekundu po mne a pokúsila sa zatvoriť dvere, no nešlo to. Nikto sme si neuvedomili, že dvere do kuchyne sú pokazené a preto sú neustále otvorené dokorán. Ja osobne som si myslela, že je to kvôli otvorenému priestoru a tomu, aby sme si boli všetci stále nablízku, no očividne nie. Posadila som sa na stoličku s vysokou opierkou a mlčky som sledovala Bašu, ako si chystá suroviny na večeru pre dvanásť ľudí. A kocúra.

Danka vykukla z okna zisťujúc, že vonku stále neúnavne sneží. Už to nebola magická trblietavá rozprávka, ale chladná biela ničota.

"Ako sa to vlastne..." začala Peťa opatrne, oprúc sa o dvere chrbtom, aby ostali zatvorené.

"Na toto sa nepýtaj!" odsekla Baša okamžite a ja som Peti venovala prosebný pohľad, nech hlavne nevyšiluje a zostane pokojná.

"A uvažovala si nad...potratom?" opýtala sa teda namiesto výbuchu hnevu. Baša pustila nôž, ktorý držala v ruke a ten s buchotom dopadol na linku.

"Nie! Táto možnosť neprichádza do úvahy!" smrteľne na Peťu zahliadla.

"Ale mala by si to...jednoduchšie," Peťa vyberala slová opatrnejšie ako kedykoľvek predtým vo svojom živote. Ja som mlčala, pretože som vedela, že toto nie je niečo o čom by sa Baša chcela rozprávať.

"Myslíš si, že to neviem? Že som na to nemyslela?" ak nás hlas našej kučeravej kamarátky práve teraz neotrávil, tak už prežijeme všetko.

"Takže si ho necháš?" Danka si to chcela celkom vyjasniť a zabrániť ďalšej Petinej otázke.

"Samozrejme, že si ho nechám!" vyhlásila Baša, akoby to bolo jasné. "Chcem ho!" dodala. Keby sme všetky nešepkali, tak by sme kričali ako šialené.