Príliš Veľa Snehu 2

34.

"Ježiši Kriste, Táňa!" začula som mamin hlas v telefóne. Pravdepodobne ho počuli všetci, pretože šialene revala, ako vždy, keď panikárčila. No aspoňže nebľabotala.

"Ahoj mami," zamrmlala som zahanbene a Greči mi venoval povznesený úškrn.

"Už som si myslela, že si zomrela, že zavolám pátraciu hliadku a...." už aj bľabotala.

"Neboj sa, ešte stále žijem!" odvetila som čo najpokojnejšie, hoci by som teraz pokojne uznala aj smrť. "Len...máme problémy s autami, tak prídem asi neskôr," dodala som a počkala som na jej litánie.

"Aké problémy? Čo za problémy? Tatiana, preboha! Mám zavolať ocovi, nech po teba ide?" spustila, "vieš, že máš od ôsmeho školu? Čo dievčatá? Ste v poriadku? Dúfam, že si Maroš niekde nezlámal krk na tom svojom snowboarde!" panikárčila, kričala a znela akoby ma hrešila.

"Nie, všetci sú v pohode," ubezpečila som ju modliac sa za ukončenie hovoru. Mama sa na Maroša vždy pýta. Má s ním oveľa menší problém než oco, pretože sa u nás doma zvykol často zastavovať a jesť všetky jej dobroty a sem tam aj povysával alebo umyl riady a niekedy mi pomáhal s angličtinou do školy, čím si u nej vybudoval takmer nepriestrelný status. Taký pevný, že u nás mohol prespávať. U oca bol vždy taký na ihlách, že sa bál použiť záchod, hoci teda...s Bibou bol v pohode. Aj Lívia ho znášala úplne super, hlavne keď ju dvihol nad hlavu a točil sa s ňou až dokým obaja stratili dych. Uvažovala som, či to také ešte niekedy bude, no zase som zatlačila tieto myšlienky do úzadia.

"Teda....Rišo si zlomil nohu, ale to je tiež nadlho!" zamračila som sa sama nad sebou, že som to vôbec spomenula. To bude panika!

"Čo spravil?" zjojkla moja mama.

"Hovorím, že je to nadlho," už som začínala byť netrpezlivá, "som v pohode mami, len tu nie je žiaden signál. Za chvíľu som doma, neboj sa!" ubezpečila som ju akoby za chvíľu znamenalo za pol hodiny a nie za deň, dva.

"Dávaj si pozor!" pripomenula mi.

"Jasné...a povedz aj ocovi, lebo im sa už asi nedovolám!" pripomenula som a rozlúčila som sa s ňou, podávajúc mobil Danke. Môj telefón bol dnes jediný, ktorý fungoval a tak sme si ho museli všetci vystriedať.

Takmer všetci.

Dokonca aj Maroš s Kamilom, aby ubezpečili mamu, že žijú, nemajú nič zlomené a chata ešte stále stojí. O karamboloch a vojnách, ktoré vedieme všetci pomlčali. Jediný, čo s nikým nevolali bol Greči a Samo.

"Ja už som veľký chlapec a nemusím mame dať vedieť!" zasmial sa, keď som sa spýtala, či si chlapec s modrými vlasmi chce taktiež zavolať. Greči mi až neskôr prezradil, že Samovi rodičia sú v tomto čase v Berlíne na nejakom otvorení novej expozície moderného umenia, či na čom a tak by sa im aj tak nedovolal.

"Je to tak už celé roky, že ho niekde nechajú a zmiznú za kariérou." Greči pokojne pil zo svojho smaltového hrnčeku, "tak dlho, že už to nikomu nepripadá čudné a všetci sme si na to zvykli."

"Hej, keď sme boli decká, často u nás prespával," pridal sa Ajo a všetci traja sme sa snažili tváriť, že sa o modrovlasom arogantnom chlapcovi nebavíme. Mal inú možnosť ako sa stať sebeckým a ľahkovážnym?

"A ty nemáš rodičov?" spýtala som sa Grečiho opatrne.

"Mám, ale ve veku dvadsaťjeden im ozaj nemusím volať každý deň," mykol plecom s akýmsi uvoľneným úsmevom. "A volal som im včera!" dodal, keď videl môj pochybovačný pohľad.