Príliš Veľa Snehu 2

8.

„Tá krava nikam nepôjde!" vyhlásil Rišo rozhodne a výnimočne tým nemyslel nijaké z nás prítomných dievčat. Šlo o ich rodinné tmavomodré autíčko, ktoré stálo nemalé úsilie dostať sa sem a zopakovať si to ešte raz by bolo nad jeho sily. Ja sama som sa obávala, že tu budeme hádam musieť ostať do jari, než sa neroztopí všetok sneh.

„A to ako tam akože máme ísť?" rozhorčovala sa Tamara. Hnedé kučery sa jej naježili, keď si dala ruky vbok.

„Však sa nejako natlačíme!" začala s mierovým vyjednávaním Maggie.

„Máme ešte dve autá predsa!" pridala sa Danka a natiahla si na hlavu čiapku. Veľmi rýchlo sme všetci pochopili, že skupina trinástich ľudí je ozaj príliš veľká na to, aby sa dalo čosi normálne robiť.

„Toto voláš auto?" Jaro kývol hlavou na Kamilov šrot, ešte stále čiastočne zaprataný svetrami a podobnými vecami. Maroš mi prezradil, že jeho brat si na balenie príliš nepotrpí.

„A ty snáď nejaké máš?" nedal sa Kamil. Stisla som Jarove rameno a venovala som mu výstražný pohľad, aby svoju Hondu zaparkovanú v Bratislave nespomínal. Maroš na mňa vrhol varovný pohľad, aby Jaro hlavne nič nehovoril a rázne vyhlásil, že je načase ísť, aby sme si zajazdili ešte skôr, než sa tam nahrnú rodinky s deťmi.

„Alebo boháči s milenkami." pokýval Kamil hlavou.

„Alebo pätnásťroční pubiši čo sa ma budú snažiť ohúriť." dodala Tamara.

„Alebo kreténi čo vôbec nevedia snowboardovať, ale machrujú." vzdychol si Ajo.

„Alebo srnky." zakončil Grečil svojim pokojným, nič nehovoriacim tónom.

S Bašou, Dankou, Peťou a Rišom sme naňho zmätene otočili hlavy, no Maggie sa rozosmiala.

„Hej vtedy to bolo fakt brutálne!" ťapla svojho očividne narušeného kamoša po ramene a otvorila zadné dvere Kamilovho auta. Pocítila som nepokoj, očividne to tu totiž všetci poznajú a my sme mimo, úplne mimo.

„Sadaj Dany!" kývol Ajo hlavou, aby mojej prateľke uvoľnil miesto. Zdá akoby mal nutkavú potrebu chrániť jej dobrú dušu. Bolo to milé, no nebola som si tým istá. Danka bola síce vždy akási pokojná a mierumilovná, ale nikdy nebola suchárska samaritánka, ako je teraz.

„V pohode?" spýtal sa ma Maroš a Jaro na mňa vrhol veľavravný pohľad. Ak to bude robiť stále, tieto nepriame útoky na môjho frajera, tak sa buď obesím niekde na strome, alebo mu jednoducho uštedrím poriadny preplesk.

„Hej, jasné!" venovala som mu slabý úsmev a natlačila som sa do Kamilovho miniauta spolu s Peťou, Dankou a Maggie. Na prednom sedadle pristál Samo, ktorý si okolité rozbroje pravdepodobne užíval. Aj on by si zaslúžil jednu po hlave, ale doňho som si nemohla dovolovať.

„To akože oni pôjdu v aute všetci?" opýtala som sa opatrne. V aute Marošovho oca, čiernom kombíku sa tlačil môj najmilší spolu s ostatnymi, čo ešte nemali odvoz. Niežeby sme sa my cítili trikrát komfortne, ale vyzeralo to, že než prídu na svah, tak sa zadusia.

„Ak chceš, pokojne sa k nim pridaj, nám to vediť nebude." rýpla do mňa Peťa ktorá mala kolená bolestivo natlačené na mňa, no svoj koketný pohľad vrhala na Samov zátylok. Ten si prehrabol blond vlasy a ignoroval ju. Kamil naštartoval a vycúval si to pomedzi kopy narúbaného dreva.

„Máš tu nejakú dobrú hudbu?" vyzvedal a otvoril priehradku.

„Podľa toho, čo považuješ za dobrú hudbu!" nedal sa z rovnováhy vyviesť Kamil. Šlo mu to bravúrne, ak vezmeme do úvahy, že my baby sme ho dnes od rána jednoducho hnevali.