Príliš Veľa Snehu 2

3.

„Mám tri fľaše hrušky, dve slivovice a jednu vodku." povedal Rišo a oči mu žiarili ako malému chlapcovi. Jeho slová som pridala na zoznam vecí týkajúcich sa môjho malého Silvestrovského výletu, o ktorých sa nedozvie žiaden z mojich rodičov. Ja osobne som nebola ktovieaký mladý alkoholik, ale moja generácia v tomto priam prekvitala. Barbora prevrátila očami a už som ju videla, ako mu z kufra vyberá tieto tekuté svetre a namiesto toho tam vkladá normálne, vlnené. Danka sa tiež netvárila nadšene, no nekomentovala to, len sa ďalej venovala mape rozloženej na konferenčnom stolíku. V rohu svietil rok tisíc deväťsto deväťdesiat jeden, čo znamená, že úbohá mapa bola staršia ako ja. Dúfala som, že toto nie je to Rišove slávne GPS, ale popravde by ma to ani veľmi neprekvapilo. Bolo pochopiteľné, že Rišovi rodičia neboli doma, pretože inak by ich syn takto hrdo nevyhlasoval podobné veci, najmä ak beriem do úvahy, že ideme práve ich rodinnou dodávkou. Bašin frajer bol hrdým bratom troch sestier a práve preto ich rodina vlastnila gigantické tmavomodré auto, ktoré všetci láskyplne nazývajú „Krava". Obvykle tento výraz používa sám Richard, najmä vo vete: „S tou kravou sa nedá nikde poriadne zaparkovať!". Pre túto príležitosť bola však ich rodinná krava absolútne dokonalou voľbou, pretože mala na streche truhlu na lyže a snowboardy, šesť až osem miest na sedenie, podľa toho ako sa potlačíme a ešte veľký kufor. Dokonalé auto pre zimný trip s priateľmi. Telom mi prešla vlna vzrušenia.

„No," začala Danka sporadicky a otvorila tenkú fialovú fixku, ktorú ukradla z izby Rišovej najmladšej sestry Kiky. Podľa toho čo viem, desaťročná Kika je malý umelecký zázrak a preto má v izbe kolosálnu zásobu všetkého s čím sa dá aspoň trochu maľovať.

„podľa Google máp, by mala byť najkratšia cesta cez tieto oné." zaďobla hrot fixky do starej mapy a mňa by ani za mak nešokovalo, keby sa tenká vrstva potlačeného vyprašiveného papiera rozdelila napol ako pri rezaní skalpelom.

„...žiš nepíš do toho!" vybuchol Rišo a vzal mojej kamarátke vražený fialový nástroj z ruky. Ozval sa zvuk zvončeka a jediný pravý obyvateľ domu odbehol do predsiene.
O pár minút som už počula Jara a Peťu.

„Daní, ale však my máme GPS, nepotrebujeme mapu!" uistila ju Baša pokojne a hodila sa na veľký gauč s červeným prehozom. Sadla som si vedľa a prstami som prešla po mäkkej tkanine. Snažila som sa predstaviť si chatu, kde strávim najbližšie dni, no akosi som stále videla len malé zatuchnuté a studené miesto. Jediné čo ma rozveseľovalo bola pradstava mňa a Maroša ako sa chúlime pod dekou, inak som s výplodmi svojej fantázie nebola ani zamak spokojná.

„No vlastne..." začal Jaro rozpačito habkať pri Bašinom presvedčenom tóne. Tá naňho vrhla pohľad, ktorý znamenal, nech si rýchlo rozmyslí čo povie. Stiahla si hnedé kučery do nepodareného copu a čakala som, že si ešte vyhrnie rukávy, akoby sa chcela pobiť. Baša je síce veľmi pojašená a veselá baba, no je hrozne prudká. Dokáže vybuchnúť tak, že aj atómový hríb je oproti tomu len nevinný obláčik. Navyše...v poslednej dobe je ešte výbušnejšia ako zvyčajne a ja ozaj neviem čím to je.

„Stiahol som nám appku, lebo tá strýkova GPS je trochu rozbitá." priznal.

„Ako rozbitá?" nechápala Danka a pozrela sa na svoju nedokreslenú trasu v tisícročnej mape.

„No...na kúsky." upresnil Jaro a vrhol na mňa pohľad ktorým ma žiadal o pomoc.

„Ale to hádam bude stačiť, nie?" nadhodila som, akoby ma daná skutočnosť vôbec neznepokojila.

„Jasné, že hej, veď nie sme sprostí!" mávla Peťa rukou a hodila sa na gauč vedľa mňa. Vytiahla si spod chrbta ozdobný vankúšik a založila si ho pod hlavu. Nohy vo vzorovaných legínach si preložila cez moje kolená a ja som na tie jej podvedome položila ruky. Prednedávnom sa prefarbila na oranžovo a ja si na Peťu ako na ryšavku stále neviem zvyknúť, no popravde jej to naozaj pristane. Teraz je taká ohnivá dračica s tým pohľadom, ktorým dostáva chlapcov do postele. Teda....niežeby to robila, ale keby chcela, vedela by to docieliť veľmi ľahko.

„A kde to presne je?" vyzvedala Danka a všetci sa otočili na mňa. Celkom som zabudla, že som to ja, ktoje medzníkom mojej a Marošovej partie. Bol to zvláštny pocit, no celkom príjemný- cítila som sa dôležito.

„Neviem presne." pokrčila som plecami popravde.

„A čo jedlo?" opýtal sa Rišo, až prekvapivo rozumne.

„No máme sa stretnúť s nejakou Marošovou kamarátkou ešte v meste, kde skočíme na veľký nákup a tých pár dní si budeme normálne variť." zopakovala som Marošovu vetu. Baša sa rozžiarila, pretože varenie bolo jej spôsobom upokojovania sa a pri jej frajerovi to očividne bude vykúpením, brať si kuchysnké služby.

„Aká kamarátka?" Jaro sa zamračil a povedal to s podtónom ktorým mi chcel naznačiť, či je to Marošova kamarátka, alebo kamarátka.

„Volá sa Maggie..." vytiahla som si z vrecka džínsov mobil a chcela som nájsť jej fotku, ktorú som si stiahla z jej facebookového profilu, aby sme ju spoznali, no Peťa ma prerušila.
„Maggie je aké meno?" pokrčila noštekom.

„Asi Magdaléna, neviem." ja som pokrčila plecami.

„A kde sa tam vlastne lyžuje?" vypytovala sa Danka ďalej a úloha hlavnej sprostredkovateľky sa mi začínala páčiť čoraz menej, hlavne keď som zistila, že na väčšinu otázok svojich priateľov som musela odpovedať veľmi neurčitým spôsobom. S babami sme sa potom ešte dlho bavili o tom, čo si ktorá balí, koľko svetrov a či sa oplatí brať si aj niečo pekné na nejaký žúr. Chalani zase za notebookom riešili, aké tam asi budú podmienky na snowboardovanie a či Rišo dozajtra nájde svoju starú GoPro, aby potom urobili famózne video.

„Kedy ráno vyrážame?" Danka bola hádam jediná osoba, ktorá nad našim tripom uvažovala racionálne.

„O ôsmej nás Rišo berie zo stanice, hej?" povedala som rozhodne, povzbudená, že aspoň na túto otázku viem odpovedať.

„Hej!" prisvedčil mi Bašin frajer s úškrnom a všetkých nás naplnil akýsi zvláštny pocit spolupatričnosti.