Príliš Veľa Snehu 2

42.

Neviem kto kde spal a ako sa nám podarilo upratať sa do postelí bez jedinej hádky, pretože som celý večer prerevala v podkrovnej spálni, spolu s Dankou a Bašou. Peťa sa k nám pridala až niekedy po polnoci slávnostne oznamujúc, že Peter konečne zdvihol kotvy a na dobrú radu všetkých prítomných chlapcov a jej samej, konečne vypadol. Hneď ako otvorila dvere sa k nám však votrel Dalibor, ktorý vôbec nevyzeral, že by mal niekam naponáhlo, hlavne teda, keď sa niekoľkokrát dôrazne ponaťahoval, zívol si a skrútil sa do klbka na mojom paplóne. V tejto zostave sme sa tiež ráno zobudili, my štyri príšerne premrznuté a dolámané ako každé ráno a Dalibor v tej najlepšej nálade sa dožadujúc raňajok. Baša sa ospalo vydrala z postele a šla ho vypustiť von, aby nevykonal potrebu niekde v chate a potom mu obetovala poslednú paštétu ktorú našla.

Jej zmysel pre povinnosť bola vlastne jediná vec, ktorá ma donútila vstať z postele a nezomrieť žiaľom, ale urobiť presne to, čo robili všetci. Vstali sme. Vyvliekli periny a obliečky napchali do veľkých igelitových vriec na prízemí, aby sme ich vzali so sebou k Marošovým a Kamilovým rodičom, kde sa operú pre ďalšie použitie. Aj napriek treskúcej zime vonku sme vyvetrali všetky miestnosti a pustili sme sa do upratovania. Tu bol vidieť ten zásadný rozdiel, kto už vie, čo má robiť a kto je stále nováčik. Všetci Marošovi priatelia sa hneď chytili roboty a my sme ako taká banda zmätených deciek nevedeli, čoho sa chytiť, tak som aspoň začala čistiť kuchyňu, pekne každý centimeter pracovnej dosky, chladničku, drez, stôl a každý kus riadu, ktorý ešte nebol čistý.

"Vieš čo je toto, Peťka?" Tamara zamávala Peti pred tvárou zelenou fľašou.

"Nie?" Peťa si odhrnula ryšavé vlasy z tváre.

"To je Domestos a používa sa to na záchody. Chop sa toho!" zachichúňala sa Tamara a Peťa sa mučenícky uškrnula, no stiahla si vlasy do copu a dvomi prstami, ako pinzetou chytila fľašu a vyšla po schodoch. Prišlo mi nevoľno z precitnutia, že som pravdepodobne jediná, kto má s niekým problém, pretože so všetkých ostatných sa stihli stať najlepší priatelia. A všetko sa to začalo tým jedným hlúpym bozkom na Silvestra.

"Chceš pomôcť?" spýtala sa Maggie ochotne a položila na kuchynskú linku prázdnu plastovú debničku.

"Ale hej, prečo nie?" donútila som sa k slabému úsmevu a dredatá hipsterka začala do debničky nakladať všetko čo sa neminulo. Pol balíka špagiet, dva poháre domáceho jahodového džemu, zavárané uhorky, fľašku kečupu, nenačatý balík polohrubej múky a zopár surových zemiakov.

"Ešte ste s Marošom pohádaní?" spýtala sa. Hoci bola doteraz najprezieravejšia a najinformovanejšia, očividne sa jej pretrhla niť udalostí. To, že Greči už nie je jej stopercentný oddaný otrok ju asi taktiež vykoľajilo.

"Hej," priznala som po chvíľke, ktorú som potrebovala na to, aby som prehltla guču v hrdle. Najskôr na mňa pozrela, odhrnula si zopár dredov dozadu a potom sa uškrnula, čo ma v prvom momente príšerne podráždilo. Ako tam tak stála v kuchyni, vo vlnených ponožkách s plameniakmi, neforemných vyblednutých džínsoch a krátkom ružovom svetríku s pridlhými rukávmi, ako také stelesnenie hipsterského pokoja, akoby celému svetu rozumela najlepšie.

"Maroš ťa zbožňuje najviac na svete!" vyhlásila tónom naznačujúcim, že si je celkom a stopercentne istá.

"No...vyzerá to tak!" zašomrala som ironicky, pretože na mňa dnes nielenže ani neprehovoril, ale sa na mňa ani len nepozrel.

"Naozaj! Keby to tak nebolo, tak by ťa tomuto nikdy nevystavil." kývla hlavou na celý ten príšerný chaos všade naokolo, ako všetci niečo zametali a umývali a spratávali a čistili.

"Prečo by ma tomu vystavoval, keby vedel, že to bude nahovno?" opýtala som sa narovinu a bez jediného prikrášlenia. Jej úvaha mi nedávala ani najmenšiu logiku. Už som naozaj chcela ísť domov.

"Lebo vedel, že to zvládneš!" uškrnula sa, akoby sa tým všetko vyriešilo.

"No...veľmi to nezvládam." priznala som potichu a Maggie ma chlácholivo pohladila po pleci. Doteraz som si to nevšimla, ale tiež bola podobne malá ako ja, možno len o trošičku vyššia.

"Ale hej...on sa na teba v skutočnosti nehnevá!" mávla bezstarostne rukou. "Hnevá sa na seba!" zachichotala sa a aj s plastovou prepravkou zmizla v chodbe.

Nevedela som, či mám jej slová vôbec brať na vedomie. Až príliš som sa riadila tým, čo hovoria iný a nie vždy to dopadlo dobre. Radšej som sa snažila veľmi neuvažovať a len mechanicky čistiť. Dokončila som kuchyňu, pomohla som Peti s kúpeľňami a narýchlo som si pobalila veci do tašky. Doslova som ich tam napchala a násilne som ťahala zips, dúfajúc, že sa neroztrhne, pretože to by ma už načisto dorazilo.

"Ukľudni sa!" zasmiala sa Baša, keď videla môj zápas s taškou. Nechápala som to. Ona bola v asi tak milión ráz ťažšej situácii -čo ťažšej, úplne neporovnateľnej- a vyzerala, že je v pohode. Vyzerala, že sa s tým zmieruje a chystá sa to riešiť.

"Zlatóóó, myslíš, že to zvládneš odšoférovať až do Bratislavy?" počula som Rišov výkrik zdola, keď sme sa s taškami tmolili dole úzkym schodiskom.

"Určite nie!" odkričala mu narovinu a nadhodila si ruksak na pleci. Obe sme fučali a boli červené v tvári. Už to začínalo byť naozaj nebezpečné, tu v tomto prostredí, v tejto spoločnosti.

"Ja šoférujem!" odfrkol si Jaro, akoby to bolo celkom jasné. Aj bolo, keďže my zvyšné sme nemali toľko skúseností spoza volantu. Ja s Dankou sme nemali dokonca ani vodičák.

"Ešte vynes to vrece!" kázala Maggie Samovi, ktorý len veľmi neochotne vzal aj ďalší mech odpadu. Pri tom náhlom pohybe v ňom zacinkali sklenené fľašky. Jediný, kto sa vyhol práci bol Rišo so zlomenou nohou, ktorý sedel v kresle v teplákoch, so sadrou na ktorej mal nakreslené modré a žlté špirály ako od Van Gogha a na kolenách mu trónil spokojný Dalibor, ktorý sa tváril, akoby na nás všetkých dozeral. Ako som prechádzala okolo, pohladila som ho po hlave, aj Riša aj Dalibora, nech vedia, že ich beriem na vedomie. Už som si toho hlúpeho kocúra celkom obľúbila a Baša asi tiež, keďže dokázala akceptovať jeho existenciu.

"Je to všetko, hej?" opýtal sa Kamil, keď sme sa všetci zhromaždili v obývačke, pretože už nikto nemal čo robiť. Maroš s Ajom boli ešte stále vonku a nakladali lyže a snowboardy.

"Mhmmmm," zatiahla Tamara a zapla si ružovú budnu až po vrch. Bolo to ako znamenie, že už naozaj odchádzame. Všetci sa zrazu začali obliekať a naťahovať a postrkovať v miniatúrnej chodbe, len Greči sa svojim klasickým znudeným a ťahavým tempom postavil z gauča a knižku ktorú celú dobu čítal hodil na kopu novín na spálenie.

"Prečo si to urobil?" nechápala som, keď sa oprel o zárubňu vedľa mňa, zatiaľ čo ja som si odušu šnurovala čižmy.

"Nékeré príbehy je lepšé ukončiť skôr, než skončá zle!" zasmial sa a siahol ponad mňa po svojej bunde. V tmavých očiach mal pritom neprítomný pohľad a vyzeral, akoby práve pochopil celý vesmír. Natiahla som si čapicu, šál som si len ledabolo prehodila cez plecia a vybehla som von. Okamžite ma omráčila treskúca zima, ktorá mi vyštípala každý centimeter holej kože. Na naše šťastie všek nesnežilo a namáhavo odhrnutá cesta a autá boli len namrznuté a nie pokryté hrubou čiapočkou, ako inokedy. Po Petrovom fajnovom BMW naozaj nezostalo ani stopy a mne neprišlo ani trošku ľúto, že sme sa nijako nerozlúčili. Podvedome som sa porozhliadla po Marošovi a videla som ho, ako zamyká truhlu na streche ich rodinného combi. Zachytil môj pohľad, pokrútil hlavou a zazdalo sa mi, že s úškrnom prevrátil očami. Potom niečo povedal Ajovi a nasadol za volant.

Cítila som sa mizerne. Príšerne.

Nasúkala som sa k dievčatám dozadu, do Modrej kravy a snažila som sa ignorovať Rišove ochkanie a stonanie, keď sa aj s barlami natlačil na sedadlo spolujazdca, na čom sa Peťa s Jarom mimoriadne bavili.

Žiadne objímanie na rozlúčku, pretože my ideme celkom inú trasu než oni.

Žiadne šťastnú cestu. Tá cesta bude šťastná už len z dôvodu, že sme sa jej konečne dočkali.