Príliš Veľa Snehu 2

5.

„Teraz už len vyjsť po tých zákrutách hore a na konci to niekde je." povedala Maggie zatiaľ čo si čítala zloženie zaváranej rajčinovej omáčky s olivami, ktorú sme pred chvíľkou kúpili. Vlastne sme ju kúpili pred riadnou hodinou a pol a odvtedy sme blúdili kade tade. Maggie si nebola celkom istá, kde chata je, pretože tam doteraz bola iba asi dvakrát. Skúšala som volať Marošovi, ale stále mi to hlásilo, že je nedostupný. Ona teda volala Grečimu a potom Ajovi, no s rovnakým výsledkom. Či skôr bez výsledku.

„Dúfam, že to nie je ďaleko, lebo akože...benzín..." zatiahol Rišo a dupol na plyn, aby sme sa vyštverali do kopca. Podvedome som zvierala sedadlo, lebo som mala slabú obavu, že to krava neutiahne. Predsalen sme do nej naložili viac ako bolo treba. Slimačím tempom sme sa dostali na vrch kopca, kde cestu zakrývala päťcentimetrová vrstva rozoraného snehu. Posúvali sme sa hádam po centimetroch. Aj pešo by sme sa na danú chatu dostali rýchlejšie a o to skôr, keby sme vedeli, kde je.

„Prisahám, že už to bude keď zijdeme týmto briežkom! Fakt!" dušovala sa nervózna Maggie. Zdá sa, že sa cíti zle, keď nedobrovoľne sklame ľudí. Je to zvláštne, ale hoci ju poznám len asi dve hodiny, mám pocit, akoby som celú dobu o niečo prichádzala, dokým som ju nestretla. Maggie bola presne tým človekom, ktorého by chcel každý stretnúť.

„Úúú-ha..." zatiahol Rišo opatrne, keď auto zašmykovalo v nánose snehu.

„Čo je?" jeho milá sa ponad Danku naklonila dopredu, akoby si tým nejakodo pomohla k správnej odpovedi.

„Zapadli sme." skonštatovala Peťa sucho a oprela si hlavu o studené sklo, na ktorom bola doteraz aj tak natlačená.

„Zapadli sme." prisvedčil Rišo o nič nadšenejší ako naša ryšavá priateľka.

„A teraz čo?" vyzvedal Jaro, keď Rišo opäť dupol na plyn, modrá krava sa s hučaním posunula o pár centimetrov, no potom zadné kolesá pretočili naprázdno a zošmykli sa nazad do jarčeku.

„Možno....by ste ma mohli roztlačiť." navrhol opatrne a chvíľku som sa bála o jeho holý život, alebo skôr toho, že ho Baša jednoducho zabije.

„Hej, poďme rýchlo!" otvorila som dvere a vyskočila som von, len len sa nešmyknúc na tom rozvozenom prašnom bielom povrchu. Nasledovala ma Maggie, Danka, Baša a aj Peťa. Mala som na sebe ledabolo prehodenú bundu a už po pol minúte som sa začala triasť. Dych sa nám zrážal do jedného súvislého oblaku pary. Muselo byť pod mínus desať.

„Na tri!" zarkičala Baša odhodlane smerom k Rišovým pootvoreným dverám. „Jedna, dva....tri!" všetky sme sa zapreli do špinavého kufra modrej kravy. Spod zadných kolies začala prskať sneh. Peťa ticho zahrešila, keď sa jej biely poprašok dostal do takmer nových béžových Timberov.

„Znova!" zvolal Rišo napäto a začal odpočítavať. Medzitým sa k nám pridal Jaro, ktorý si musel nejaké topánky vôbec nazuť. My šiesti sme zatlačili do mohutného auta, len len, že sme sa sami nestratili pod bielou vrstvou, ktorou nás kolesá neúnavne zasypávali. O pár minút som mala mokré džínsy.

„Ešte raz!" Rišo znel vyčerpane. Mala som chuť mu zakričať, nech si to s nami láskavo ide vymeniť. Na tretí krát sme sa zapreli celou silou, mala som pocit, že by sme práve pohli aj horou, no modrá krava sa posunula sotva o pár centimetrov. Aj ten kúštiček však stačil k tomu, aby znova nabehla a Rišo zrazu nevedel, či sa má tešiť, alebo obávať o holý život, keď ide v obrovskom ťažkom neovládateľnom aute. My šiesti sme sa naverímboha zosypali do snehu ako partia zúfalcov. Bašine vlasy boli pokryté bielym snehom a keď sa postavila a začala si oprašovať bundu, tvárila sa ako bohyňa pomsty. Vôbec som Rišovi nezazlievala, že nezastavuje, aby sme nastúpili, pretože som mala akési tušenie, že zastaviť jednudcho nemôže, aby sme to celé neabsolvovali ešte raz. Rozbehla som sa za modrou kravou spolu s Dankou a Maggie. Jej blond dredy nadskakovali pri každom namáhavom kroku.