Príliš Veľa Snehu 2

33.

Bola to rovnako otravná a namáhavá práca ako vlani v zime. Mrzla som a zároveň som sa potila, nástroje mi vypadávali z rúk a sneh bol čím ďalej tým ťažší. O to horšie, že biele vločky sa na nás neprestajne valili. Minulú zimu som však aspoň mala cieľ a to dostať sa domov včas, aby moja mama nezostala na Štedrý večer sama, plus zachrániť Lívii Vianoce. Okrem toho, Maroš bol vtedy milučkým sladkým rozptýlením o ktorom som sotva snívala. Teraz to bolo celkom inak a práve on bol jedným z dôvodov, prečo som neprestávala s odhrabávaním- chcela som sa od neho totiž čo najskôr dostať a usporiadať si to najskôr sama vo svojej hlave, než poviem niečo, čo vlastne nemyslím vážne. Občas som po ňom hodila očkom a zdá sa, že na tom bol podobne. Rovnako ako ja sa sústreďoval len na to, čo robí, snažil sa nehľadieť doprava ani doľava a nenadviazať žiaden očný kontakt. Sem tam si niečo povedal so Samom alebo s Ajom, no inak nič. Vyhýbal sa mne, Tamare aj Kamilovi. Všetci sme sa tu niekomu vhýbali. Maggie a Greči, čo sa doteraz nepohli ani na krok sa úplne bez slova obišli vo dverách chaty. Peter, ten sa vyhýbal každému a to celkom zámerne. Jediný kto tu s niekým komunikoval bola Baša a tá si práve vypracovávala s Rišom päťročnicu, ak mu teda len nepotvrdzovala vážnosť svojho rozhodnutia a to okamžitý rozchod. Z ich tvárí som to nevedela vyčítať. No a samozrejme Dalibor, ten bol prítulný a hrejivý celú dobu- pochopiteľne, pretože bol mačka. Fakt vtipným spôsobom hopkal v snehu a hľadal, kto by sa s ním aspoň na chvíľku pomaznal, no keď sa nestretol s pochopením, urazene sa vrátil nazad do chaty, ani čo by mu to tu patrilo. Musela som sa nad cynickou ješitnosťou kocúra uškrnúť. Keby bol človekom, určite by sa v spoločnosti presadil ako stand up komik.

"Hej, čo spravíme s modrou kravou?" zvolala Peťa do zimy, akoby si zrazu uvedomila, že jedno z áut chýba.

"To budeme riešiť, až naštartujeme Kamilovu kraksňu!" odvetil Maroš, stále civiac do zeme.

"Nevolaj to kraksňa!" pripomenul mu Kamil rovnako nahlas, hoci stáli asi meter a pol od seba a odhŕňali sneh spod kolies auta ich rodičov. Ajo s Grečim a Tamarou zatiaľ lopatami odhŕňali príjazdovú cestu a ja s Dankou a Peťou sme dávali do poriadku Kamilovu kraksňu, ktorá vyzerala, akoby stála na danom mieste celé desaťročia, hoci na zadnom sedadle stále ležal Bašin šál. Vonku sa stmievalo a sneženie začalo slabnúť. Už nás nezavalovali obrovské chumáče, ale len malé vločky tancujúce v studenom vzduchu. Mrzlo mi úplne všetko od zubov, cez uši až po prsty na nohách. Ako rada by som teraz ležala zakuklená vo vlastnom paplóne doma vo svojej izbe v maminom byte a plakala by som do vankúša. Myšlienke, že o Maroša jednoducho prídem, som sa fyzicky aj psychicky vyhýbala, rovnako ako tomu, že by sme to len tak hodili za hlavu. Medzi mnou a Jarom vždy niečo bolo a on to vedel od začiatku. Medzi ním a Tamarou sa asi taktiež čosi udialo, no nevedel o tom nikto, ani Ajo, ako sa teda zdá. Muži si to sami komplikujú. Vzdychla som si a do vzduchu sa zniesol obláčik môjho vyzrážaného dychu.

"Fakt som ti nechcela narobiť problémy," zamrmlala Maggie, ktorá sa pridala k čisteniu Kamilovho auta. "Aj tak by sa to bolo stalo," mávla som rukou, hoci ma predsalen trochu naštvala. "Chodili spolu na strednej...ak sa to teda dá nazvať chodením," ozrejmila mi a hneď mi bolo jasné o koho ide.

"Tamka celú dobu tak nejako nevedela čo robiť a či si má vybrať Aja alebo Maroša," začala a ja som ruku s metličkou spustila k telu. Zdalo sa mi, že nedokážem počúvať a pracovať naraz.

"Vždy keď si vybrala Maroša, tak bol Ajo urazený a keď zase uprednostnila toho, tak Maroš zúril," zahľadela sa na jedného aj na druhého. V nerozlučnej dvojke to očividne taktiež občas škrípalo.

"Tak si všetci navzájom povedali, že pre zachovanie našej partie to nechajú tak a už nikdy to nebudú riešiť," prezradila mi a to už na nás bola nalepená Peťa pachtiaca po nových informáciách.

"Takto to v skutočnosti nefunguje!" podotkla ostro.

"No presne!" rozhodila Maggie rukami. "Maroš s Tamarou si predsa len začali a ťahali to spolu pár mesiacov niekedy v treťom ročníku a to celé bez toho, aby o tom ktokoľvek vedel," pokračovala a to už sme počúvali všetky a nepracovala žiadna z nás.

"A ty o tom vieš ako?" uškrnula sa Peťa.

"Však poznáš Tamaru!" zasmiala sa a Peťa sa pridala. Až ma duša zabolela.

"Ani jednému to nevyhovovalo, to klamanie všetkých naokolo a tak sa to rozhodli ukončiť. Aj tak si myslím, že sa dosť hádali, hlavne teda pre Aja a pre dohodu a nás ostatných," mykla neurčito plecom, akoby to bola hlavne jej hypotéza a nie úplná pravda.

"No a Maroš si potom v lete začal s takou Lenkou s ktorou sa spoznal na nejakom zdravotnom kurze, či čom a celé sa to akosi samé vyriešilo..." Maggie neurčito zmraštila obočie. Všimla som si, že dredy má na povrchu obmrznuté.

"Hej, o tej viem. Že ho nechala pred stužkovou." prisvedčila som, akože táto časť minulosti mi už je aspoň trochu zrejmá.

"Hej, tá bola hrozná mrcha!" zasmiala sa, no rýchlo zmĺkla "ale to mu nehovor, že som si to myslela!" "

Ja mu toho teraz aj tak veľmi nepoviem!" zamrmlala som a Maggie do mňa chlácholivo štuchla.

"Bože, jeden bozk, je tam toho!" dodala Peťa, "Danka si sama utla viac!" Danka na ňu škaredo zazrela, nech zase nezačína a Peťa vybuchla do smiechu.

"No aspoňže bol pekný!" dodala Danka potichu a to už sme sa smiali všetky. V tejto napätej a vražedne chladnej atmosfére to bolo jediné, čo naozaj pomáhalo, hoci možno to nebolo od radosti, ale skôr zo zúfalstva.