Príliš Veľa Snehu 2

20.

Všetci naokolo sa bavili a objímali a bozkávali a radovali z Nového roku, dobrej hudby a množstva alkoholu a nevideli všetky tie drámy odohrávajúce sa naokolo.

„Si obyčajný nezodpovedný hajzel! Zvládnem to aj bez teba!" Baša strelila Rišovi najsilnejšiu a najreálnejšiu facku vo svojom živote. Bola červená v tvári, nahnevane zatínala zuby a po zmraštených okrúhlych lícach sa jej valili potoky sĺz. Rišo na ňu bezducho civel a voľnou rukou si chytil červenejúce líce, zatiaľ čo ona sa rozbehla preč, až za ňou viala požičaná košeľa. Tamara sa po pre mňa nekonečnej dobe, odtiahla od Maroša a niečo mu povedala, zatiaľ, čo sa na ňu neprestával usmievať. Nevedela som tento jeho úsmev definovať, no vyzeral prinajmenšom spokojne.

„Si normálna?" osopil sa Jaro na dievčinu, vysokú chudú blondínu, ktorej drink som mala na nohaviciach a od ktorej to omylom schytal do oka.

„A ty čo si to do nej dovoľuješ?" chalan s oholenou hlavou a s bicepsami veľkými, ako moje stehná sa mu postavil tvárou v tvár. Greči, ktorý doteraz nenápadne postával v dave, pár krokov od dievčaťa, čo doňho bolo zamilované odkedy sa stretli, zaťal päste a jeho chudá prepadnutá hruď sa dvihla v hlbokom nádychu. Ráznym krokom kráčal smerom von a ja som ho v nevysvetliteľnom návale zúfalstva nasledovala. Kľučkovala som v dave ľudí. Pri východe som sa ešte raz obzrela na Maroša, no nikde som ho nevidela. Skontrolovala som aj Jara, no ten sa ešte stále hádal s obrovským chalanom, ktorý vyzeral, že ho ide okamžite zložiť na zem a zašliapnuť vlastnou topánkou.

„Počkaj na mňa!" zakričala som za Grečim a medzi dverami záchoda som zbadala bledého Aja. Stiahla som ho za tričko za sebou a obaja sme -ja behom, on nemotorným prekladaním jednej nohy pred druhú- nasledovali Grečiho. Z vrecka Jarovej bombery, ktorú mal požičanú aby nevyzeral ako taká palica v svetri zo sekáča -Samove slová s Jarovým schválením- vytiahol kľúče od Kamilovho auta a zasunul ich do zámky.

„Ježišikriste!" zalapala som po dychu, keď som si uvedomila, že Modrá Krava je preč a nielen to, že sa Baši ešte podarilo odrať lak na bočných dverách čierneho BMW.

„Idem na chatu!" oznámil Greči a znel pritom dokonca....nahnevane.

„Nemali by sme vziať aspoň Riša?" navrhol Ajo a čelom sa oprel o vrch dvier od auta. Vonku začínali poletovať snehové vločky a mne bola hrozná zima. Svet sa okolo mňa ešte stále pohojdával.

„Myslím, že Rišo je tá posledná osoba, ktorú by chcela Baška vidieť." dostala som zo seba a úspešne som sa nepovracala.

„Danielu?" navrhol Greči, no ja som opäť pokrútila hlavou. Nech si to užije.

„Sama?" navrhla som ja.

„Ten nepôjde." zašomral Ajo.

„Pravda." pritakal Greči.

A tak sme nasadli do Kamilovho miniautíčka len my traja a nechali sme dedinskú diskotéku za našim chrbtom. Výčitky svedomia, že sme svojich priateľov nechali napospas osudu šli úplne bokom. Sedem minút po polnoci, prvého januára, keď ešte všade naokolo búchali ohňostroje, Greči úzkostlivo zvieral volant a žmúril do tmy a padajúcich snehových vločiek, ja som sa hrabala v Kamilových kazetách a hľadala som nejakú počúvateľnú hudbu, až dokým som nenašla Rolling Stones, ktorí síce chrčali, ale stále lepšie ako tá indická muzika a Ajo natiahnutý na zadnom trojsedadle s tvárou skrytou v dlaniach skučal, že mu je zle a že sa povracia.

„Si mizerný vodič!" vyčítala som Grečimu, keď sme vystúpili pred chatou a snažila som sa ignorovať zvuky dávenia ozývajúce sa spoza búdky na náradie.

„Som. Preto nešoférujem." pokrčil plecami a vzdychol si. Nanosili sme dnu drevo, no ani jednému z nás sa nepodarilo zapáliť oheň.

„Idem si ľahnúť, dúfam, že do rána nezomriem." zamrmlal Ajo.