Príliš Veľa Snehu 2

43.

"Tak toto teda rozhodne nie!" vyhlásila Baša razantne, hneď za prvou križovatkou, konkrétne v momente, kedy sa Daliborovi polihovanie na Rišovi začalo zdať príliš málo zaujímavé a tak sa vydal na dobrodružný prieskum po interiéri auta. Precupital po ručnej opierke vodiča, odtiaľ sa jedným krátkym skokom premiestnil na Peťu, po dôkladnom oňuchaní opierky sa na ňu vyštveral, preplazil sa poza naše hlavy a svoju púť zakončil nad Bašiným ramenom, kde si sadol a chlpatou hlavičkou sa jej obtrel o líce. Doteraz pozerala von oknom, takže si jeho strastiplnú púť nevšimla a tak zareagovala celkom primerane- takmer vyskočila z kože.

"Tá mačka tu nebude len tak zbesilo behať a prenášať baktérie!" kričala a pokračovala vo svojej prednáške tak dlho, kým Jaro neodbočil na prvú pumpu. On natankoval, Baša sa šla na záchody umyť a Peťa vydrankať od predavača za kasou nejakú kartónovú škatuľu, do ktorej bol potom úbohý Dalibor po zvyšok cesty zatvorený. Konkrétne to bola krabica od cigariet Camel a my tri, okrem Baši, plus Rišo sme si ju stále striedali, pretože nás znervózňovalo, ako úbohý uväznený Dalibor cupitá vo vnútri a ako stále žalostne mňauká. Ani sa mu nedivím. Keby som bola zatvorená v tmavej smradľavej kocke, tiež by som nahlas protestovala.

"Pridaj kúrenie, možno potom zaspí. Mačky v teple veľa spia." navrhol Rišo, bohvie odkiaľ ťahajúc túto informáciu.

"Mačky spia veľa aj v zime, aj v daždi. Mačky vždy veľa spia!" upozornila ho Peťa, no aj tak sme to skúsili. Rišo zapol kúrenie na maximum a auto sa pomerne rýchlo vyhrialo na tropických dvadsaťtri stupňov v ktorých sme sa my všetci ostatní, čo nie sme mačky, začali šialene potiť. Danke na tvári vyskákali červené fliačiky a Peťa rázne vyhlásila, že v takomto horku sa nedá fungovať. Dalibor však naozaj zaspal, ktovie či od tepla alebo od únavy spôsobenej neustálym mraučaním a pišťaním a keďže sme nechceli riskovať, že sa zobudí a budeme musieť toto kolo absolvovať znovu, jednoducho sme sa my všetci museli prispôsobiť. Porozopínali sme sa a začali sme zo seba skladať vrstvy zimného oblečenia. šál som si hodila dozadu na kopu tašiek a keď som si stiahla čiapku, zalapala som po dychu.

"Tak preto sa mi ráno vysmieval!" zahlásila som, neuvedomujúc si, že to vlastne hovorím nahlas. Bolo to len také malé precitnutie. V rukách som zvierala Marošovu bordovú čiapku, ktorú nosím vždy, keď ju práve nemá on a hľadela som na ňu s priam posvätnou úctou. Dnes ráno som si ju natiahla úplne automaticky, tak ako inokedy a vôbec mi to neprišlo divné, hoci som na to podľa určitých nepísaných noriem vôbec nemala právo.

"Kto?" opýtala sa Peťa bez záujmu a ja som im narýchlo vykreslila situáciu, kedy som mala pocit, že mnou Maroš totálne pohŕda, hoci ma ešte len zbadal. Smial sa na mne pretože som mu pripadala hlúpa a detinská, že si ešte stále nárokujem na jeho veci.

"To je blbosť!" mávla Peťa rukou ako expertka na vzťahy. Tento incident jej nepripadal ani prinajmenšom podstatný.

"Hej, on by sa ti určite nesmial!" pridala sa Danka, opäť svojim sladkým a suchým tónom nevinnej samaritánky. Na svoje nočné dobrodružstvá so Stanom sa pravdepodobne rozhodla nasilu zabudnúť, čo bolo podľa mňa skvelým riešením.

"Jééjda, určite je to v pohode!" dodala Baša, pretože jej takáto vec prišla prinajmenšom malicherná. Ona nosí Rišovu DNA a ešte nejakú dobu aj bude a nerobí z toho veľkú vedu. Na to bude dosť času až to budú musieť povedať rodičom a vonkoncom v treťom trimestri. Chvíľu som sa ešte s babami dohadovala a pripadala som si naozaj hlúpa, že mi to ráno vôbec nedošlo.

"Tak mu napíš!" ozval sa Jaro spoza volantu a na moment zostalo v celom aute ticho. Od nášho posledného rozhovoru sme sa spolu nebavili a nevedela som, či ešte niekedy budeme aspoň kamarátmi, keď už nie najlepšími priateľmi ako doteraz.

"Myslíš?" opýtala som sa obozretne, netušiac, čo čakať.

"Jasné, čo iné? Chceš aby to takto skončilo len preto, lebo ani jeden nebude vedieť urobiť prvý krok?" mrkol na mňa do spätného zrkadla. Presne tak to totiž bolo s nami. Tak dlho sme sa nevedeli rozhýbať a začať náš vzťah posúvať ďalej, až už bolo príliš neskoro a predstava, že by som skončila náš vzťah s Marošom týmto spôsobom -nahnevaným mlčaním- ma doslova desila.

"Čo mu mám napísať?" opýtala som sa do priestoru, no odpoveďou mi bolo iba prázdne mlčanie.

"S týmto ti nikto poradiť nemôže, to by si mala vedieť sama." zašomrala Baša znova pozerajúc z okna. Prisahala by som, že ubehli hodiny, než som sa vôbec odhodlala ťuknúť na ikonu správ a označiť Maroša za odosielateľa, no podľa rádia čo sme mali zapnuté neubehla ani pol hodina.

"Omylom som ti vzala čiapku, prepáč" Na nič iné som sa nezmohla, len na týchto pár úbohých slov a aj tie ma hrýzli celú cestu až po Bratislavu. O čo viac, keď odpoveď stále neprichádzala. Aj jednoduché a suché "ok" by stačilo.

Baby ma upokojovali, že je to preto, lebo šoféruje, Jaro skonštatoval že je to somár a Rišo, ten držal Dalibora po zvyšok cesty, hoci chlpáč v krabici protestoval ešte viac, než predtým. Každá ďalšia minúta mi pripadala ako utrpenie a že som mu vôbec písala som oľutovala hádam trilión krát. Odrazu mi to pripadalo hlúpe, akoby som sa mu nasilu pripomínala.

Ani sa nedivím tomu, ako sa zatvárila mama, keď som prišla domov. Bola som ako taká kôpka nešťastia, totálne bez života a strašne unavená. Jaro každú z nás hodil domov a nikdy sa to nezaobišlo bez obrovského chaosu s vecami a s vyberaním lyží a triedením tašiek. Keď mama otvorila dvere na to, ako som zaklopala, obočie jej vyletelo do výšky, zmraštila nos akoby pozerala na igelitové vrece odpadu a potom sa zatvárila šialene ľútostivo, akoby všetko vedela skôr, než som jej to povedala. Otvorila som ústa, že ju aspoň pozdravím, no nepovedala som nič, len som zhodila všetky veci na zem a vrhla som sa jej do náručia. Jedna časť mojej batožiny nahlas zaprotestovala zasyčaním a obe sme sa pozreli na krabicu na zemi. Nemala som ani tušenia, ako sa ocitla práve u mňa.

"A to je čo?" opýtala sa mama, keď som odbehla do kuchyne po nožnice, aby som prerezala špagát, ktorým bola krabica previazaná. Otvorila som kartónové krídla a kocúr vyskočil namrzene von, venujúc mi pohľad, ktorým akoby sa pýtal, čo mi to toľko trvalo. Potom oňuchal podlahu, mamu, mňa a pustil sa do pomalého a opatrného prieskumu bytu.

"To je Dalibor." hlesla som.

"Dalibor?" nechápala.

"Dalibor." bezradne som mykla plecom.

Bola som totálna troska. Znova som ju objala a chcela som jej všetko vyrozprávať a potom si dať horúci kúpeľ a potom možno zomrieť od žiaľu. Pohladkala ma po vlasoch a na nič sa ma nepýtala ale všimla som si ako napäto poza moje rameno kocúra sleduje.

"Konečne som doma!" zamrmlala som skormútene a hodila som Marošovu prekliatu čiapku na lavicu v predsieni. Vyzliekla som si bundu a rozzipsovala som tašku, aby som dala špinavé veci do koša na bielizeň. Mama sa zatiaľ snažila zaujať Dalibora, aby nezhodil nič z parapetnej dosky. Než som stihla siahnuť na prvý sveter, pípol mi telefón a ja som sa naňho vrhla akoby mi to malo zachrániť život. Civela som na displej tak dlho, až sa mama opäť vrátila ku mne a ustarostene ma pohladila po pleci.

"Je všetko v poriadku?" spýtala sa, než som ju znovu takmer udusila objatím.

Tentoraz však od šťastia.

Z hrdla sa mi vydralo zapišťanie a prisahala by som, že som si dokonca poskočila od radosti. Keby napísal, že si ju môžem nechať, že je tá hlúpa čiapka moja, alebo že mu to je jedno, bol by koniec.

Koniec nás dvoch, koniec všetkého.

Ešte raz som sa zahľadela na telefón a neverila som svojim očiam.

"Prídem si po ňu, ľúbim ťa" Nikomu inému by to nepripadalo zvláštne a zaujímavé. Ako obyčajná esemeska od frajera, no pre mňa znamenala celý svet, pretože som netúžila po ničom inom, než po tom, aby to bolo zase také ako predtým. Normálne a obyčajné, bez všetkého chaosu naokolo. Žiadne dramatické okolnosti, šialená Silvestrovská chata, žiadni kamoši, nevyriešené vzťahy, tehotenstvá, fajčenie, diskotéky, pizza, sneh, zranenia a hádky.

Obyčajná suchá nudná esemeska od frajera. Od môjho frajera, čo ma ľúbi.