Príliš Veľa Snehu 2

14.

Kamil mal pravdu. Hneď ako Rišovi vyprchali analgetiká, celým jeho telom sa rozliala neznesiteľná bolasť. Aspoň tak usudzujem, podľa jeho neutíchajúcich výkrikov.

Rišo skučal, zvýjal sa, zatínal päste, nadával, červenel v tvári a ja som len čakala na moment, kedy sa rozplače.

"Bože môôôj!" Baša si zakryla uši dlaňami. Jej drahý vyzeral, že by sa najradšej zabil, ak by sa teda vedel postaviť z gauča. V pohybe ho však obmedzovala snehobiela sadra, ktorá pri jeho neuvážených trhavých pohyboch narážala o stôl.

"Nemáš ďalšie drogy?" otočil sa Samo na Grečiho sediaceho v kresle. Chudý chlapec sedel vyrovnane a pozorne sledoval trpiaceho Riša. Akoby bol nejakým chorým vedeckým experimentom.

"Ja som neni díler, ale zdravotný brat!" Greči sa na malý moment uškrnul a ja som sa snažila zistiť, prečo sa doňho Maggie zamilovala.

Bol síce celkom vysoký, no chudý ako palica s bledou tvárou, neuveriteľne tmavými veľkými očami, kostnatými zápästiami a v akejsi starej kockovanej flanelke. Okrem toho bol divný, mal šialene otravný akcent a určitým spôsobom sa mi zdalo, že trpý akýmsi doposiaľ neobjaveným druhom autizmu. Skrátka a dobre, nebol prototypom idola a to ani po fyzickej, ani po psychickej stránke. Hoci ho nepoznám, som si istá, že životom kráča mlčky a so sklonenou hlavou. No Maggie tancuje a žiari. Absolútne mi to celé nedávalo zmysel.

Moje vnútorné myšlienkové pochody prerušilo Rišove ďalšie zaskučanie. Akoby ho na nože brali.

"A čo máme robiť?" zatiahla Tamka zúfalo a objala sa rukami. Vyzerala veľmi vystresovane. Ajo jej pre povzbudenie stisol predlaktie.

"Čakať. Do zajtra by sa mu mala bolesť zmierniť. Ale všetko závisí od toho akú má zlomeninu, kde presne a...." začal pokojne Greči, no Baša naňho vrhla smrteľne ostrý pohľad. Peťa na mňa pozrela a grimasou mi naznačila, že ozaj nechápe, čo na ňom Maggie vidí.

"Rišoooo!" silno som ho objala. Jeho vzlyky a mrnčanie netrvali veľmi dlho, ale už teraz som z toho bola zúfalá. Stisk mi o čosi silnejšie opätoval. Bol príšerne horúci, určite mal teplotu.

"Tak strašne to bolí!" zamrmlal pomedzi dva hlboké nádychy a potom dodal pár nadávok. Panicky som sa pozrela na Danku, Maroša, Kamila aj Bašu, ktorá s prstami zamotanými do vlasov stála nad celou touto tragickou scenériou a dúfala, že sa na mieste nerozreve.

Keby som Maroša videla zvýjať sa v bolesti, plakala by som ako decko, takže som ju aktuálne veľmi obdivovala.

"Možno by pomohlo, keby sme mu tú nohu zdvihli vyššie." skúsila Danka a pozrela na Grečiho, aby jej to schválil. Len mykol plecom, že mu je to vlastne úplne jedno a Baša s Dankou sa okamžite pustili do zbierania vankúšov.

Stále som Riša držala a vymieňala som si zúfalé pohľady raz s Marošom a raz s Peťou. Z neznámeho dôvodu som cítila, že je to všetko len moja vina. Keby som sem nechcela ísť, nič by sa nebolo stalo a každá partia by si užila vlastného Silvestra a to oveľa bezpečnejšie. Jediné na čo teraz budeme spomínať je to, ako si Rišo zlomil nohu a pokazil nám celú chatu. Cítila som sa za to šialene zodpovedná.

"Je to lepšie?" skúsila Danka opatrne.

"Trochu!" zachripel Rišo zúfalo. Nevedela som si predstaviť, ako veľmi ho to musí bolieť.

"My fakt nemáme nič proti bolesti?" Samo neveriacky prokrútil hlavou.

"Ibalgin?" skúsil Kamil, pretože si spomenul na vymoženosť s názvom autolekárnička. Mali sme dokopy tri.