Príliš Veľa Snehu 2

Epilóg

"No tak na to teda zabudni, že by si pri nej fajčil!" Rišo vyšklbol Jarovi zapaľovač z ruky a rýchlym pohybom mu ho vhodil do náprsného vrecka čierno modrej károvanej košele. Jaro podvihol obočie a vytiahol si nezapálenú cigaretu z úst, strkajúc ju nazad do krabičky s nechutným obrázkom rakoviny pľúc. Voľnou rukou si prešiel po vlasoch a zapaľovač vrátil do zadného vrecka na džínsoch.

"Si to ty? Nevymyla ti Baša mozog?" uchechtol sa Boris a pokrútil hlavou.

"Hej aj mne sa zdá. Je z neho starý podpapučník!" pridal sa Filip a odpil si z plechovky. Jaro si tiež otvoril a len tá Rišova ostala nedotknutá. Už dlho neboli vonku len oni štyria, tak ako za starých čias, keď mali šestnásť- sedieť na opierke lavičky v parku, baviť sa o somarinách a mať neuskutočniteľné plány do budúcna. Tentoraz však bola ich zostava rozšírená o nového člena, konkrétne o Rišovu šesť týždňov starú dcéru Júliu, ktorá zatiaľ spokojne driemala v kočíku.

"A to ani nie sú manželia!" nadviazal Boris a všetci traja vybuchli do smiechu.

"Zatiaľ!" pripomenul im, pretože on by si Barborku pokojne vzal, ale kde má na to zobrať peniaze, keď všetky svoje existujúce úspory a každý cent z brigády idú na plienky a sušené mlieko a dupačky a podbradníky a toto a tamto a všetko. Nikdy v živote si neuvedomil koľko také dieťa vlastne stojí, no vždy keď už má toho plné zuby, pozrie sa na svoju spiacu princeznú a hneď sa mu s tým bojuje o čosi ľahšie.

"A nezabila ťa, že ideš na výšku?" opýtal sa Jaro.

"Veď aj ona pôjde, až bude môcť." Mykol Rišo plecom. Tak to bolo, s Bašou to mali vyriešené -ona to mala vyriešené a predostrela mu to ako hotovú vec- už pred písomnými maturitami, čo už viac ako polroka dozadu.

"A kedy ti začína semester?" vyzvedal Boris.

"O dva týždne tuším," mykol Rišo plecom a znova skontroloval spiacu Julku. Na hlave mala čiernu čiapočku s ružami, ktorú jej kúpila Peťa, vraj aby bola od narodenia štýlová a Riša udivovala, kto vyrába čierne a štýlové oblečenie pre vek nula až tri mesiace, ale nechal to tak, veď jej pristala.

"Hajzel jeden, mne už v pondelok!" zamrmlal Boris nespokojne a odpil si z piva.

"Dávaj pozor ako pri nej rozprávaš!" upozornil ho Rišo okamžite a chalani vybuchli do smiechu.

"Veď má mesiac! Aj tak nerozumie!" Filip pokrútil hlavou a povedal hneď niekoľko neslušných slov.

"A čo podvedomé vnímanie?" Rišo sa snažil znieť profesionálne, keď si matne vybavoval čo čítal v jednej z tých Bašiných kníh. Julka sa zobudila a začala mrnkať, tak ju naučeným pohybom vybral z kočíka. Jeho kamoši zase vybuchli do smiechu a hoci ich Rišo chápal, už mu to šlo poriadne na nervy.

"Viete aká zodpovednosť to je, mať decko?" zavrčal na nich.

"Nie a dúfam, že ešte pár rokov to nezistím!" poznamenal Filip.

"Aspoň desať." dodal Boris a všetci traja opäť vybuchli do smiechu.

"Ale zase....Rišo už bude mať tretie, keď sa my budeme ešte len učiť vymieňať plienky!" Jaro mu aspoň trochu podržal stranu, alebo sa o to aspoň pokúsil. Rišo si Julku chytil inak a začal sa prechádzať hore dole popred lavičku, pretože mu jeho drahá sto ráz pripomínala, že to má malá celkom rada.

"Tempom tri deti za desať rokov sa Baša na výšku nikdy nedostane!" podotkol Filip akoby mimochodom.

"Rišo ale však sa trochu ukľudni s tým plodením!" pridal sa Boris s úškľabkom. Rišo zabrzdil a vrhol na nich smrteľný pohľad. Potom dal Julku Jarovi a trpezlivo mu ukázal, kde má mať ruky a že ju má držať jemne. Baša mu to už vysvetľovala ale v tejto situácii bol Jaro výnimočne rád, že ho znova poučujú, pretože nechcel ich dieťa nijako poškodiť.