Život medzi bielymi stenami

Hlasy

Dva dni som strávila zavretá v izbe medzi mojimi obľúbenými bielymi stenami. Všetko tam bolo také čisté a moja myseľ mohla spoznávať všetky svety. Svety, ktoré sa nedali opisovať slovami ale len myšlienkami. Mama mi nosila jedlo, no ani som sa ho nedotkla. Chcela som len zabudnúť na to že žijem. 

Keď som konečne vyšla, rodičia a sestra priam výskali radosťou. Neviem prečo, asi si mysleli, že som sa opäť vrátila, ale nevrátila. Ja sa nevrátim už nikdy. Moja duša je až príliš vzdialená. Nepotrebujem žiť s ľuďmi a riešiť ich veci, chcem mať konečne pokoj. Od všetkého, aj od tých hlasov, ktoré mi nedajú spať. Počuť ich všade. Kdekoľvek sa pohnem, kvôli nim už nemôžem chodiť ani do školy. Musím byť zavretá doma v izbe, medzi štyrmi bielymi stenami. 

"Už ti je lepšie?" opýtala sa sestra keď som išla do kuchyne. 

"Nie, ani mi nikdy nebude, ale ty to nepochopíš." povedala som smutne no najradšej by som jej vykričala aká je hnusná egoistka. Myslí len na seba a na jej potreby. No nemôžem byť taká zlá, veď sa snažia mať ma radi.

"Ahoj Sofia, no čo? Ako sa cítiš?" tá istá otázka od mami. Dalo sa to čakať. 

"Je to lepšie, ale ja sa nevrátim do normálneho sveta. Nemôžem, nechcem. Chcem byť tu a mať pokoj." odvetila som jej s vážnym výrazom na tvári a napila sa. 

Bola z toho nešťastná, bolo na nej vidieť, aká je zo mňa sklamaná, že som jej na príťaž, ale veď.. len trávim čas zavretá v izbe. Som v podstate neviditeľná, aj by som bola, keby ma stále nevracali myšlienkami späť. 

Boli so mnou už pri množstve doktorov, no všetci povedali, že som v poriadku. Ja viem, že nie som. Avšak na psychiatra je to málo a na psychológa veľa. Nevedia mi určiť žiadnu presnú diagnózu, ani nemôžu, žiadny človek nemôže pochopiť to, čo prežívam.  Predpisovali mi lieky, ale tie odmietam brať, potrebujem mať čistú myseľ. 

"Sofi, nemôžeš tam byť stále zavretá, choď sa aspoň prejsť von. Na chvíľku, je celkom teplo." prehovárala ma mama, pritom vedela, že nepôjdem. Slnko nie je to, čo teraz potrebujem.

 Vrátila som sa späť do mojej izby. Zavrela som dvere a steny zrazu neboli biele. Začali sa meniť na sivé a nakoniec až čierne. Schúlila som sa na zem kolenami k brade a pozorovala, čo sa bude diať.

  Poď s nami Sofia, s nami ti bude dobre. Vzdaj sa všetkých a uvidíš, že nájdeš pokoj. Len sa odpútaj..

"Od koho sa mám odpútať? Ako? Kde mám ísť, čo chcete?! Počujete? Čo chcete!" kričala som na celý dom, ale neuvedomovala som si to. 

Až po chvíli, keď som sa ako vrátila späť.

Koment a vote určite potešia :)