HEART QUEEN ✔

25.│Hľadanie

Lisbeth si v rýchlosti prehodila okolo pliec sveter, o ktorom sa ubezpečila, že má kapucňu. Do vrecka si napchala peňaženku s dokladmi a doširoka otvorila veľké okno. Práve teraz ďakovala Bohu za to, že jej rodičia mali peňazí až-až a zaobstarali si veľké francúzske okná.

Vyskočila na dvor a porozhliadla sa naokolo. Koľko môže policajtke trvať, kým jej dôjde, že Lisbeth ušla? Päť minút? Alebo je o to bystrejšia?

V každom prípade, nemala veľa času. A vedela to.

Jej topánky zaškrípali na štrku, ktorý sa tiahol okolo celého domu. Bolo to príliš hlasné, no musela sa dostať za čo najkratší čas najďalej ako to šlo.

Tenisky z najlacnejšieho obchodu sa konečne dotkli trávy a ona si na chvíľu vydýchla. Kadiaľ teraz? Bežať po ceste by bolo hlúpe. Ostať v blízkosti domu ešte viac.

Nakoniec zabočila do vedľajšej uličky, ktorá slúžila ako jednosmerka a stratila sa v tieni budov. Kedysi chodila na gymnastiku aj atletiku. Jej tréner jej stále opakoval, že má dobrú stavbu tela na podobné kúsky. Je ľahká, ohybná, no jej najväčším problémom je, že sa nedokáže sústrediť. Teraz sa sústrediť musela.

Rozbehla sa rýchlejšie a pravou nohou sa odrazila od pohodenej dosky vedľa kontajnerov. Vystrela druhú nohu pred seba a poľahky dopadla na vrch zeleného smetiaka. Po povrchu sa rozbehla ďalej a o pár metrov sa vyšvihla do vzduchu.

Rukami sa jej podarilo chytiť zábradlia na jednom nízkom balkóniku. Vytiahla sa hore a na chvíľu zastala, aby lapila dych. Kadiaľ teraz?

Horúčkovito premýšľala, odhadovala vlastné zručnosti, ktoré by jej mohli pomôcť. Vtedy zazneli policajné sirény. Boli ešte ďaleko, no vedela, že sa približujú. Cítila to v každom kúsku svojho tela ako svrbenie na amputovanej končatine. Bolo to tu, no nemohla urobiť nič s tým, aby ten pocit pominul.

Nakoniec to s povzdychom vzdala a hodila sa cez okraj zábradlia.

*****

Phoenix nasadla na miesto spolujazdca v služobnom aute Steeva. „Kadiaľ šla?"

„Niekam cez záhradu, ale zrejme bude už ďalej."

„Nebolo by lepšie hľadať ju pešo?"

„Nedobehneme ju," utrúsila Phoenix a potom si niečo všimla. Čosi, čo doteraz prehliadala. V tráve ležala peňaženka.

„Poď," vystúpila z auta a prebehla tým smerom. V koženej peňaženke bez nejakej známej značky našla doklady Lisbeth Schmidtovej a zopár bankoviek.

Phoenix sa poobzerala okolo seba, zvažovala možnosti, ktorými sa mohla Lisbeth vydať. „Tadiaľto," kývla Steevovi a ukázala na jednosmernú ulicu.

*****

Bola zavalená v odpadkoch. Kontajner pod balkónom bol otvorený a ona padla rovno do smetí. Až sa spamätala z pádu, vystrčila hlavu von.

Vo vlasoch mala zachytený špinavý sáčok a na tvári tmavú šmuhu od čohosi, čoho identitu nechcela zisťovať. Ťažkopádne vyliezla do smetí a zvalila sa na betón. Bolo jej zle.

Musela však vstať a bežať. Zahla za roh, kde ulička ústila na normálnu cestu a snažila sa identifikovať, kde sa vlastne dostala. Nepoznala tieto ulice, v tejto štvrti bola úplne nová.

Horúčkovito premýšľala.

Polícia mala dôvod myslieť si, že ona je vrahyňou Jacobyho. Jasné, nemala alibi a sama sa priznala, že bola posledným človekom, ktorý videl Jacobyho zaživa. Teda až na vraha. Polícia mala dôvod. A teraz, keď ušla, len potvrdila ich teóriu. Nepovedala všetko. A zožieral ju pocit viny.