HEART QUEEN ✔

44.│Absolventi

Schitu Tarcău bola malá dedinka na severe Rumunska. Mala pozdĺžny tvar a ako išli v aute čudného známeho Rudolfa Langa, Phoenix si stihla uvedomiť, že dedinka má maximálne nejakých päťdesiat obyvateľov.

Väčšinu územia pokrývali lesy a narazili len na zopár domčekov s veľkými záhradami. Čudný známy, ktorý sa predstavil ako Ion Gilca, im vysvetlil, že ide o destináciu, ktorú obľubujú ľudia z veľkých miest, keďže je tu nekonečný pokoj. Ion hovoril čudnou, lámanou angličtinou, mal tmavšiu pokožku, zubatý úsmev a bokombradu.

Nebyť jeho nezmyselných vtipov, možno by si Phoenix na dlhej ceste z Bukurešti aj pospala.

Nakoniec sa modré auto, v ktorom sa viezli, zastavilo pred oranžovou chatkou, ktorá mala možno dve poschodia. Mala krásnu záhradu s rybníkom, skalkami a drevenou hojdačkou.

To miesto Phoenix pripomenulo časy, kedy chodila s rodičmi do chaty v horách a na pár dní neexistovalo nič iné ako objatie prírody. Otriasla sa z tých spomienok ako mokrý pes a vystúpila. Rudolf na zadnom sedadle zadriemal a Ion povedal, že aj tak sa ide pozhovárať s majiteľom budovy, tak ho môže nechať zatiaľ tak.

Phoenix vystúpila, ale kufre zatiaľ nechala v aute. Nasledovala vysokého Iona do záhrady, kde už čakal mladší muž so žiarivým úsmevom a hneď si s Ionom tľapli do dlaní.

„Bună ziua!" vyhlásil chlap a Phoenix predpokladala, že sa práve pozdravil. „Mă cheamă Silviu Kohrus."

„On nevedieť po anglicky," vysvetlil Ion. „Ale nebáť, jeho manželka vedieť angličtina veľmi dobre. Povedal, že sa volá Silviu Kohrus."

„Phoenix Monroeová," zvolila kratšiu variantu Phoenix a podala mu ruku.

Dvaja muži si vymenili zopár slov, z ktorých bola Phoenix úplne zmätená a nakoniec chlap odišiel. Ostala len ona s Ionom. „Ide pozrieť izby, či byť pripravené," podotkol Ion a založil si ruky do vreciek. „Okolo tri poobede by mal sa objaviť Rudolfov kamoš od tunajšej polície. Ten zaviesť vás na miesto bez toho, aby porušili vy pravidlá."

„Ako ďaleko to je?" zaujímala sa Phoenix.

„Východ. Pár kilometrov. Ale potrebovať vy skúsený človek. Lesy sú záhadné. Cudzinci sa ľahko stratiť."

„Ty by si tam trafil?"

„Mal by som," prikývol. „Ale nerád ja tam ísť. Je to tam desivé. Cítiť zlo. Ako duchovia."

Phoenix neverila na duchov, skutočné beštie boli ľudia. Ale jeho hlas ju zaskočil. Nehovoril ako ľudia, ktorí majú absurdný strach z paranormálnych aktivít. Hovoril ako človek, ktorý tam bol a povedal si, že tam viac už nepôjde, lebo z toho miesta má zlý pocit.

„Existujú príbehy o tom, čo sa tam stalo?" spýtala sa nakoniec.

„Veľmi veľa. Veľa ľudí vravieť, že tam byť duchovia skutočne. Diabol vraj vtedy posadnúť niekoho a pozabíjať ostatných. Zlá, zlá budova, to tam. Iní ľudia tvrdiť, že bol na slobode vrah. Ten sa náhodou zatúlal tam a každého zabiť, on utiecť. Ale väčšina vraví, že ľudia proste zbláznili sa tam. Vytiahli nože a zabili každého, kto tam byť. Vraj to bola veľmi zlá škola. Zlé učiteľky. Zlí ľudia."

„Bola to dievčenská škola, že?"

Ion prikývol. „Žiadni muži. Nikto."

„Vôbec ani jeden?"

„Nie."

„Ale budovu postavil muž," podotkla Phoenix.

„Áno. Potom ten muž budovu predať. Možno aj on cítil zlo."