HEART QUEEN ✔

2.│Listy

Nezaujato prehadzovala kôpku papierov z jednej strany na druhú. Šeky, ďalšie šeky, správa technikov z vraždy spred týždňa, zopár fotiek z miesta činu... Veci, ktoré si prezrela už asi tisíckrát, no stále nebola ohľadom nich o nič múdrejšia.

Šeky mala v pláne zaplatiť až neskôr, po výplate a vražda bola vyriešená už včera, kedy sa zistilo, že ten chlap na ulici zastrelil sám seba.

V podstate nemala žiadnu prácu.

Sledovala dianie na ulici spoza okna svojej kancelárie. Pozerala na autá, ktoré prefrčali na ulici a ani nespomalili, hoci dobre vedeli, že pred nimi je budova polície. Phoenix nikdy nepochopila, ako môžu byť ľudia takí ľahkomyseľní.

„Si nejaká tichá," podotkol Steeve Douglas, ktorý práve kreslil ďalšiu skicu. Jeho čarbanicami boli pokryté steny takmer celej kancelárie.

Kreslil celkom dobre, v jeho surrealistických kresbách bol nádych sarkazmu a dávka humoru. Šlo o zaujímavé čmáranice. Človek, ktorý žongloval s vlastnou hlavou, bol Phoenixin veľký obľúbenec.

„Nemám o čom hovoriť," podotkla Phoenix a vystrela sa na stoličke, ktorá zavŕzgala.

„Mmmm," zahuhlal Steeve a prehrabol si šticu čiernych vlasov. „Čo by si povedala na to, ak by sme dnes šli na obed?" navrhol jej.

Phoenix vedela, o čo mu ide. Chcel z nej dostať všetko, o čom mlčala. Kedysi Phoenix hovorila Steevovi takmer všetko. Teraz ich kamarátsky vzťah vychladol a ona mala pocit, že sa pomaly stali cudzími. Bolo jej to ľúto.

„Prepáč, Steeve. Na dnes som si dohodla obed s Nealom."

Neal Wallace mal povesť najšikovnejšieho detektíva v celom meste. Nielenže už v NY rozlúskol prípad sériového vraha, prispel aj k riešeniu prípadu Snehulienky, ktorý riešila Phoenix minulé leto.

Keď sa nad tým tak zamyslela, bolo to už dávno. A ona na tú hrôzu ešte stále nedokázala zabudnúť. Niektoré obrazy ju strašili v nočných morách. Razom to nebolo už len potápajúce sa auto, ktorého sa bála po nociach.

„Jasné," pritakal Steeve a pokračoval v kreslení. „Čo zajtra?"

„Môže byť," usmiala sa naňho Phoenix a prehrabla si vlasy, ktoré ilustrovali oheň. „Čo to kreslíš?"

„Ešte neviem," podotkol Steeve pobavene.

Phoenix sa nad ním pousmiala. Pozrela sa na hodinky a s povzdychom si uvedomila, že od obedňajšej prestávky ju oddeľovali takmer dve celé hodiny.

*****

Pitic Restaurat and Lounge, bol jedným z obľúbených miest Phoenix Monroeovej. Celá budova bola ako z iného sveta. Hoci z vonka by to povedal málokto.

Steny boli žlté a modré, vyzeralo to tam ako v nejakej rozprávke, z ktorej chceli tvorcovia vytvoriť niečo veľké, no stala sa z toho spackaná hlúposť, ktorá síce zanechávala v deťoch istý dojem, no poväčšine to bola trauma na celý zvyšok života.

Ona to tam mala napriek tomu rada. Personál bol milý a aspoň na tú polhodinu mohla zabudnúť na všetko, čo sa deje mimo stien tejto nepodarenej perníkovej chalúpky, kde sa z Janka a Marienky stal hlavný chod.

K ich stolu priplachtila mladá čašníčka Madisson. „Ahojte! Čo to bude dnes?"

Napravila si okuliare na nose a s milým úsmevom na nich pozrela. Za ten takmer rok, čo sem chodili týždenne aspoň raz, si Phoenix zvykla na zavalitú čašníčku s prekvapivo svetlými vlasmi. Bola vždy milá a pozorná, hoci občas mierne nešikovná.