HEART QUEEN ✔

17.│Starí známi

„Takže tvrdíte, že netušíte, kto poslal ten balíček," zopakoval Neal vetu, ktorú mu kuriér povedal prinajmenšom päťkrát. Podozrivo často, no vzhľadom na situáciu celkom opodstatnene.

„Áno," prikývol a zastrčil si zatúlaný kader vlasov pod šiltovku. „Jednoducho to bolo v zásielke a ja som balík doniesol na vopred určené miesto."

„A viete mi povedať, kto by mohol čosi o zasielateľovi tušiť?"

„Balíky sa evidujú," povedal zamyslene a poťahal ramienko na svojej taške. „Malo by to byť v systéme."

Neal sa zamyslel a po krátkej chvíli vytiahol telefón z vrecka. Vytočil číslo, ktoré mal na samom spodku zoznamu a akosi dúfal, že sa s dotyčným veľmi nebude musieť zhovárať. „Neal?" ozval sa na druhej strane prekvapený hlas a on si mimovoľne povzdychol.

„To som ja. Potrebujem službičku."

Cítil zaváhanie na druhej strane. „O čo ide?"

„Spomínal si, že máš na pošte známeho, že?"

„Eh, to áno..." odpovedal pomaly, akoby sa bál, kam tento rozhovor vyústi.

„Mohol by si mi od neho zistiť zoznam ľudí, ktorí za posledných dvadsaťštyri hodín poslali balík z pošty?"

Jasné, bola to čudná prosba, no takto toto bola najrýchlejšia možná cesta. Za iných okolností by musel vyplniť formulár a bohvie čo ešte, aby získal povolenie. A on chcel mať túto nepríjemnú situáciu za sebou. A nepochyboval o tom, že Phoenix je na tom rovnako.

„Pochybujem, že mi ho bude chcieť poskytnúť. Po prvé, síce je to známa, nenávidí ma. A po druhé, to nie je len tak."

„Viem, že to nie je len tak. No ja to potrebujem čo najsúrnejšie, rozumieš?"

Na druhej strane vládlo ticho a Neal si opakovane povzdychol. „Pozri, ak mi to zariadiš do troch hodín, konečne sa prenesiem cez to, že si si zobral Cass."

Hlas na druhej strane sa zasmial. „Lákavá ponuka. Urobím čo môžem. Mal by som vedieť ešte niečo?"

Odtiahol mobil od ucha a spýtal sa kuriéra ako sa volá. „Odkáž tvojej známej, že nech dnešnú robotu Willa Treska presunie niekomu inému. Potrebujem si ho vypočuť."

„O čo vlastne ide?"

„Zrejme o vraždu," povedal Neal a poškrabal sa po hlave. „Dosť brutálnu."

*****

Skylar O'Neil bol chlapom s bežnou výškou, obyčajnou postavou a jediné, čo na ňom stálo za pozornosť, boli jeho biele vlasy, ktoré sa leskli na slnku, keď prechádzal ulicami mesta Phoenix.

Bol úplne obyčajným občanom mesta New York a ak všetko malo ísť dobre, čoskoro Francúzska. O necelých šesť mesiacov sa mal stať otcom malého dieťaťa. Mal manželku, ktorú nadovšetko miloval, keďže nik iný už v jeho živote neostal.

Bol ochotný urobiť všetko pre to, aby to svojej milovanej uľahčil a to mu dodalo chýbajúcu guráž, keď zastal pre nízkou budovou pošty.

Steny boli bledé, no vo vnútri vládol ruch, ktorý niekoľkonásobne zväčšoval dusno naokolo. Skylara sa zmocnila klaustrofóbia, ktorú v sebe potlačoval už zopár rokov. Od istého momentu mu tesné priestory tlačili do hlavy absurdné myšlienky.

Pretlačil sa okolo starej ženy, ktorá s hundraním hľadala niečo v koženej kabelke, lesknúcej sa na čierno. „Čo neviete počkať?!" zahučala za ním.