HEART QUEEN ✔

32.│Môj denníček - Temná stránka školy

Deň ???, 1988

Dni sa zliali dokopy a netuším ako dlho tu už sme. Škola sa javila od začiatku ako niečo strašné, no to, čo nás tu čakalo po prvých troch až štyroch týždňoch, nečakal ani jeden z nás. Dokonca ani modrooká Camelia, ktorá sa so mnou delí o izbu. Celé dni vyklepane sedí na kraji postele a nevníma, čo sa okolo nej deje. Prvý týždeň tak bol každý z nás.

Aby sme si to ujasnili, nezložil nás tak balet, ani práca v kuchyni, či hodiny, ktoré som strávila so šialeným záhradníkom. Táto škola ukrýva omnoho viac tajomstiev, než sme si mysleli.

Nejde o obyčajnú dievčenskú školu.

Na jednej hodine za nami prišla slečna Agnes a desať z nás odviedla do suterénu. Boli to dlhé, rozľahlé miestnosti, niečo ako katakomby. Rozostavala nás po miestnosti, stáli sme tvárou v tvár ďalšej babe z nášho ročníka a potom nám strčili do rúk zbrane. Áno, čítaš dobre. Boli to skutočné zbrane s chladnou pažbou a krátkou hlavňou.

Srdce sa mi rozbúchalo, zdalo sa, že ja ako jediná som si uvedomila, čo od nás budú chcieť. Moje domnienky sa temer okamžite potvrdili. „Máte tri náboje. A cieľ pred sebou. Prežiť môže len jedna."

Stála som oproti vysokej, hnedovlasej dievčine. Párkrát som ju zaregistrovala na hodinách. Bola múdra a šikovná. A stačil pohľad, vedela som, že ona potiahne spúšť ako prvá. Stalo sa. Minula.

Bola vôbec prvá, kto vystrelil a ten zvuk rozrezonoval lebky každému naokolo. Potom vybuchol chaos. Zrejme každý si uvedomil, čo sa deje. A guľky začali lietať po miestnosti. Dievčatá stáli na mieste ako prikované a potiahli spúšť trikrát za sebou.

To, že ja som sa zachovala inak, mi zachránilo život.

Dievča oproti mne vystrelilo zas. Tentoraz mierila už presnejšie, a ak by som sa neuhla, schytala by som guľku do boku. Vedela som, že na poslednú guľku si dá obzvlášť pozor.

Pozrela som sa do hľadáčika pištole a namierila som. Trvalo to len krátko, no keď som potiahla spúšť, mala som pocit, že sa čas premenil na med. Guľka sa určite zaryla do jej tela, lebo sa skrútila a zbraň jej vypadla z ruky.

Vystrieľala som zvyšok zásobníka. Na nič za tým si nepamätám.

Prežili sme piati. Ja, moja spolubývajúca Camelia, jedna ryšavka s pehami, ďalšia bruneta s veľkým nosom a posledný člen prekvapil azda každého. Bolo to malé dievča, o hlavu nižšie ako ja, s riedkymi, svetlými vlasmi, ktoré lemovali jej bledú tvár.

Slečna Agnes povedala, že sme prešli prvým testom, čaká nás deväť ďalších. Od tej chvíle sedí každý na ihlách, čo z nich vypadne.

*****

1988,

Fáza druhá sa začala kruto. Najskôr sa k nám pridalo ďalších päť dievčat, ktoré tiež zdolali prvú skúšku, akurát o tri dni neskôr ako my. Boli to samé nové tváre, ktoré som ešte nevidela.

Slečna Agnes nám prikázala sadnúť si do čudných kresiel. Nikto sa neopovážil odvrávať.

Pripútala nám ruky, nohy, dokonca aj na krk nám dala akýsi divný obojok, ktorý nám mal zabrániť v hýbaní. Potom pustila film.

Bol desivý a nanajvýš zlý. Netuším, o čom to bolo. Pamätám si len na krv, na umierajúcich ľudí a na to, že až film skončil, zapla sa ďalšia nahrávka. Boli sme v nej my, ako strelci, ktorí zabíjajú svoje obete. Ľudí, ktorí mohli by našimi kamarátmi. V pozadí šli akési slová. Hovorili o tom, čo je to vražda, typoch zbraní a ja... ja ani neviem. Ďalšie tri dni som sa takmer vôbec nevládala pohnúť z postele. Camelii tá nevládnosť vydržala skoro týždeň.

Netuším, čo slečnu Agnes presvedčilo, že sme touto fázou prešli, ale sotva dva týždne na ten desivý film, ktorý trval nesmierne dlho, nás zase zaviedla do pivnice. Bolo nás len deväť.

„So žiaľom som zistila, že nie každý zvládol predošlú skúšku. Bianca to nezvládala a ráno ju našla jej spolubývajúca. Bola obesená na vlastnom oblečení."

Ak chcela slečna Agnes nahnať zimomriavky, rozhodne sa jej to podarilo. Prebehla nami triaška a všetci sme tam zrazu stáli ešte vyklepanejšie ako predtým.

Slečna Agnes priviedla šesť žien a predstavila ich ako minuloročné absolventky špeciálneho výcviku školy. Vyzerali... vražedne. Nejedla mala jazvy, no všetky si nás premeriavali ako vyhladnuté supy.

Tri ženy si zobrali po jednom z nás, ďalšie tri si zobrali až dve. Mňa si vybrala vysoká, atletická žena s červenými vlasmi a veľkou jazvou cez rameno. Dostala sa ku mne ešte tá úplne malá, stala sa z nás trojica.

Predstavila sa ako Rahela a žena s jazvou povedala, že odteraz je len R a ja som L. Potom sa začalo peklo. Mali sme sa začať biť. A keď som udrela Rahelu, zlomila som jej nos. Krv jej stekala po tvári, ale nemohli sme prestať. Proste... nie.

Musela som udierať zas a zas, až kým sa nedostala do bezvedomia. A vtedy sa ma ujala tá desivá žena. Vyradila ma za pár sekúnd. Bolo to strašné, desivé, bolestivé a nasledujúce dni sa ponorili do bolestivého sna medzi svetom vymysleným a realitou. Cítila som sa mŕtva.

Musela som sa z toho vymaniť. Vyliezla som cez okno a zakradla sa do záhrady. V bielom altánku som narazila na starého záhradníka s veľkým klobúkom.

Zamračene pokrútil hlavou a chladným prstom sa dotkol môjho líca, ktoré pokrývala modrina: „Ako dlho?"

Mykla som nad jeho otázkou plecami a on mi urobil teplý čaj. Hovoril o tom modrom motýli, ktorý sem prestal chodiť a on ostal sám.

„Mala by si sa vrátiť. Ak si všimnú, že nie si tam, budeš mať problémy."

„Trest v záhrade?" skúsila som to, no on na moje veľké sklamanie pokrútil hlavou.

„K tomu už viac nedôjde. No vieš čoby ti mohlo pomôcť?"

„Hm?"

„Ten tvoj denníček. Ak už nikomu inému, aspoň jemu povedz, čo cítiš, čo máš za problém a čo ťa trápi. Pomôže to."

„Určite?"

„Nie. Ale za pokus to stojí. A je to istá forma rebélie."

Nadýchla som sa ešte pre jednu otázku: „Ako dlho robia... toto?"

„Roky, ale nie dlhé. Táto škola možno vyzerá staro, no je v podstate nová. A až po istom čase sa začali praktizovať tieto metódy. Tie katakomby boli pôvodne postavené ako atómový kryt, lebo majiteľ veril, že bude aj tretia svetová vojna, ktorá sa bude niesť v duchu jadrovej sily."

„Nevyšlo mu to."

„Zatiaľ nie," priznal a šialene sa mu zablyslo v očiach. „No nikdy nehovor nikdy, dievča."

Zrejme v tej chvíli som sa preniesla cez tretiu fázu.

Jop, až dve časti v jeden deň O:) :DD