HEART QUEEN ✔

37.│Následky zranení

V konečnom dôsledku mohla Phoenix dnešný program zhodnotiť za dobrý. Videla krásne miesta, jedla úžasné croissanty a Rudolf jej hovoril o mame. Jeho spomienky na Anabelle ju nenútili plakať, ale usmievať sa od ucha k uchu.

„Bola takáto maličká." Rudolf rukami naznačil veľkosť novorodenca. „Mal som pocit, že ak ju chytím, zlomí sa mi medzi rukami. A keď som sa ju nakoniec odhodlal chytiť, rozplakala sa na celú nemocnicu."

Neskôr sa Rudolf dočkal telefonátu, ktorý mu zmrazil náladu a čoskoro sa aj vyparil, no dovtedy sa Phoenix dohovorila s Cassandrou a prezreli si krásny domček.

Stál neďaleko Bordeauxu a rozhodne naň sedeli slová ako útulný a rozprávkový. Cassandra bola očarovaná natoľko, až sa Phoenix zľakla, že jej narastú krídla a odletí. Skylar to celé bral viac s rezervou, ale na svoju manželku sa usmieval skutočne šťastne.

Phoenix sa pozrela na hodinky. Rudolf sa zo záhadného stretnutia ešte nevrátil a pritom bolo už skoro šesť hodín. Phoenix sa vyvalila na posteli s pohľadom zapichnutým do stropu, pričom jej vlasy prečesával jemný vánok, ktorý prúdil dnu otvoreným oknom. Ešte aj vzduch bol v Bordeaux iný.

*****

„Phoenix!"

Prebrala sa z čudného tranzu, do ktorého upadla. Jačala ako o život, kľačala na kolenách a líca mala mokré od slaných sĺz. Chvíľu jej trvalo, kým ohlušila krik, ktorý prúdil z jej úst, ale i mysle.

„Phoenix?" ozval sa hlas na druhej strane už o čosi miernejšie. Neal.

Zhlboka sa nadýchla a zasmiala sa. „Prepáč, Neal."

„Čo to malo byť?" spýtal sa jej kolega vydesene. „Kričala si akoby ťa ťahali z kože."

„Možno," vydýchla Pheonix. Pozviechala sa zo zeme a vyšla na maličký balkón. Slnko pomaly zapadalo za siluetou mesta. „Prepáč."

„Vysvetlíš mi to?"

„Asi som zaspala," odvetila Phoenix. „Stáva sa mi, že ak zaspím cez deň tak som až príliš ponorená do snov. A ak ma niečo vyruší, nezobudím sa. Zdvihla som ti zo sna."

Neal chvíľu hľadal vhodné slová. „Takže... všetko je v pohode, len som volal nevhod?"

„Vlastne asi dobre, že si volal. Ak by došiel Rudolf a správala by som sa podobne, asi by som siahla po najbližšej stoličke a šmarila ju po ňom."

„Prečo?" nechápal Neal.

„Už si niečo podobné raz odskúšal Steeve. Chodili sme do školy a robili sme uňho doma nejakú prácu. Zaspala som a keď mi potriasol ramenom, zobudila som sa, schmatla stoličku, na ktorej som sedela a ohnala sa po ňom."

Phoenix sa pri tej spomienke rozosmiala. Vtedy sa spamätala tesne predtým, akoby Steeve schytal stoličkou do hlavy.

„Nabudúce ťa už asi budiť nebudem," podotkol Neal pobavene. „Stáva sa ti to často?"

„V noci vôbec. Ak zaspím cez deň alebo aj tak večer, stane sa. Vraj je to spôsobené tým, že kým som hore, som neustále v strehu a napätá. Potom sa to prenesie do mojich snov a skončí to akosi takto. Alebo druhá teória je, že je to proste následok poranení."

Pri poslednej vete si Phoenix hryzla do pery. Nikdy Nealovi nehovorila o nehode, ktorá jej vzala rodičov. Nerada sa k tomu vracala. Ešte stála počula bzukot vody v ušiach, praskot sklenej tabuli, keď ju prerazila vlastným chrbtom. Ešte stále mala jazvy, ktoré jej to pripomínali. Nemohla by zabudnúť ani keby chcela.

„Následok poranení?" chytil sa jej slov Neal.

„Áno. Už dávnych. Nerada by som to riešila cez telefón. No som v pohode, Neal."

Cítila jeho váhanie aj na tú vzdialenosť, ktorá ich oddeľovala. „Takže, aký si mala deň?"

„Dobrý. Rudolf je zaujímavý človek. V dobrom."

Phoenix sa rozhovorila hlavne o katedrále svätého Andrého, ktorá ju ohromila najväčšmi. Ani sa nenazdala a vysypala zo seba: „Raz ti to ukážem. Uvidíš, je to nádhera."

Nevedela, čo ju vyplašilo viac. Či Nealovo zarazené mlčanie, alebo úprimnosť vlastných slov.

*****

Rudolf Lang bol naštvaný. Mal chuť opiť sa, ľahnúť si a zobudiť sa s príšernou opicou, aby si mohol nadávať za niečo, za čo skutočne aj môže. No musel brať ohľad na Phoenix. Ak ju sem už dostal, musel sa postarať o to, aby šlo o jedno z najkrajších výletov jej života. Bol si istý, že to, čo zažila s rodičmi, nikdy nič neprekoná, no chcel z tohto stretnutia vyťažiť čo najviac.

Nikdy ju nepoznal, videl ju po prvýkrát v živote, no záležalo mu na nej už len preto, že šlo o dcéru Anabelle. Svoju polovičnú sestru miloval a keď sa dozvedel o jej smrti, ranilo ho to. Viac ako odchod otca, alebo prejav rakoviny u jeho mami.

Rudolf si povzdychol a oprel sa o pouličnú lampu. Bolo už neskoro. Aj napriek únave z dlhého dňa mu vrela krv v žilách. Neznášal to. Neznášal svojho biologického otca za to, aké dedičstvo mu prenechal. Neznášal sám seba preto, že si jednoducho nezmenil meno a nevypadol. Mal by o toľko menej problémov.

Pozrel sa na papiere vo svojich rukách. Bol to nonsens. Hlúposť. On nemohol za to, čo sa stalo pred mnohými rokmi v tej hlúpej dievčenskej škole. Nikdy o nej ani nepočul. Tak na čo ho do toho ťahali? Mali si to vyriešiť súdy s jeho otcom, kým bol ešte nažive.

Ten masaker s Rudolfom nemal nič spoločné. A predsa sa to tým hlúpym úradom nedalo vyhovoriť. Bol strašne zvedavý ako Phoenix vysvetlí, že bude musieť na pár dní odísť do prekliateho Rumunska, aby to celé konečne uzavrel. Ak bude mať šťastie, možno ho nezavrú. Bude však musieť nájsť dôkazy o tom, že jeho meno nemá nič spoločné s menom pôvodného Rudolfa Langa, ktorý bol jeho otcom. On nemal na svedomí život kopy mladých dievčat. On nebol mužom, ktorý mal čeliť spravodlivosti preto, že sa tam navzájom každý pozabíjal. Nemal s tým nič spoločné. Bodka. Škoda, že jeho slová nepostačia. Bude potrebovať dôkazy. A ak nechce do konca života hniť v prašivom rumunskom väzení, bude sa musieť posnažiť.

Odlepil sa od lampy a pozrel sa na nočné ulice mestečka. Bolo mu jasné, že nasledujúce dni ho bude čakať tvrdý boj. Ešte musel zistiť, akoby to mohol celé absolvovať bez toho, aby so svojou sedemdesiatročnou hlavou nedostal infarkt.