HEART QUEEN ✔

38.│Môj denníček - Vrahyňa

1988,

Ako najúčinnejšie prísť o rozum? Je to ľahké. Stráv pár dní v tomto šialenom kolotoči. Fáza číslo päť sa práve začala.

Fáza jedna bola – zabi, alebo budeš zabitý. Zabila som svoju rovesníčku.

Fáza dva – pozri sa do duše obludy. Pozrela som si film plný smrti, stotožnila som sa s faktom, že som vrahyňa.

Fáza tri – drž hubu a krok. Robila som, ako mi kázala desivá inštruktorka.

Fáza štyri – ostaň na nohách až do skonania. Behala som okolo školy, v daždi, kým som neomdlela od vyčerpania.

Fáza päť – terč a ja sme prepojení.

Dlhé, takmer nekonečné, hodiny išiel ten cyklus koldokola. Vystrieľaný zásobník, kilometrový beh v podzemí školy. A stále od začiatku ako na šialenom kolese ľudskej existencie.

„Pohni kostrou!" skríkla na mňa inštruktorka. Moje nohy boli malátne, poplietli sa pod mojim telom a padla som. Uprostred kamennej podlahy a ruky som mala vyčerpanejšie, než aby stlmili môj pád. Moje líce sa oškrelo do krvi.

„No tak!" Zavrčala, surovo ma schytila za rameno a vytiahla na nohy. Keby som vládala, zastonala by som. „Spamätaj sa L!"

No podlomili sa mi nohy a všetko upadlo do čierňavy. Nie som si istá koľkí, no nesmierne veľa ľudí už vypadlo. Spáchali samovraždu, nezvládli tréning, zrútili sa a už sa nezobudili. Viem, že je len otázkou času a podľahnem tomu aj ja.

Včera som z okna pozorovala nový autobus, z ktorého sa vyhrnuli dievčatá. Chudence, ešte netušia, čo ich tu čaká. Slečna Agnes sa veselo usmievala, elegantne rozťahovala pazúry a vítala mladé dievčatká s jemne usmievajúcimi sa čeľusťami. Bolo to, akoby Diabol rozťahoval svoju náruč, aby objal nové zhrešilé duše, ktoré čoskoro budú naplňovať svet skazou.

Čo by bolo ešte dôležitou otázkou.... Tušia naši rodičia kam nás to poslali? Alebo sme sa sem dostali skutočne pod zámienkou slušnej výchovy? Lebo ak je to tá druhá možnosť, netuším, ako slečna Agnes vysvetlí toľkým rodičom, že ich dcérenky jednoducho „zmizli". A ak je to to prvé, v prípade mojich rodičov by som sa ani nečudovala. Nikdy ma nemali radi. Jediný človek z rodiny, ktorý o mňa preukazoval aspoň akýsi záujem, bol môj brat. No zrejme ani ten by ma pridlho neoplakával.

Ešte jedna novinka: našla som konečne dobrú skrýšu pre denník. Jedna parketa je v izbe uvoľnená a pod ňou je prázdny priestor, akurát vo veľkosti malej knižky. Aspoň minimálna útecha v tomto bláznivom svete.

*****

?1988?

Už nie som si istá ani rokom. Viem, že som tu už dlho, mesiace. Mohol by byť už rok 1989? Jasné, že mohol. No je? Nikto nevie.

Posledné týždne boli ešte horšie ako všetko predtým. Urobila som niečo, o čom som si sľúbila, že sa k tomu nikdy nedostanem. Zabila som niekoho. Z vlastnej vôle. Ten niekto bola Camelia, moja modrooká spolubývajúca.

Prešli sme piatou aj šiestou fázou, ktorá sa niesla v duchu špinavých prác. V daždi a zime sme kopali obrovské jamy, niekde ešte za záhradou, pri veľkom strome s čudnými listami, v tvare dokonalých sŕdc. Nebolo by to také hrozné, ak by sme potom nešli po vrecia do podzemia a nevyniesli mŕtve telá našich rovesníčok. Úloha bola jednoduchá. Mali sme ich pochovať.

Ten smrad bol otrasný, pálil nám čuchové bunky a či už za to mohol sentiment, alebo dusíkový zápach, tisli sa nám slzy do očí a lopaty boli len rozmazanou šmuhou.

V jednu sekundu som ešte stála pri diere a hľadela na vrece, z ktorého vytŕčala ľudská končatina, v ďalšej chvíli som bola rozvalená na dne obrovskej jamy a myslela som len na to, že som mŕtva, konečne som mŕtva a je koniec tomuto šialenstvu.

Nanešťastie, mohlo za to blato. Pošmykla som sa na kraji diery a padla dole. Dievčatá ma vytiahli pomerne rýchlo, ale ani ich slová nepomohli tomu, aby som sa nechcela vrátiť do tej prekliatej diery a zhniť tam s mŕtvolami mojich spolužiačok. Po ničom inom som netúžila.

Keď sa ma Camelia spýtala na to, či som po tom páde v pohode, povedala som, že sa tam chcem vrátiť, chcem zmiznúť pred svetom, ktorý nepozná dobro.

Úplne vážne sa na mňa pozrela a šepla: „Chcem to isté."

Podišla ku mne, položila vankúš nabok a vytiahla spoza chrbta nôž. „Ja to už nezvládam, Lor." 

„Chceš sa zabiť?"

Hryzla si do pery a pokrútila hlavou. Z jej očí sa vyplavili city a tie modré oči už neboli také modré ako kedysi. Zošedli ako obloha pokrytá mrakmi. „Nechcem skončiť tak ako ostatné. Proste ďalšia, čo sa zabila. Chcem... to urobiť inak."

Začalo mi dochádzať, čo bude chcieť. Roztriasli sa mi ruky. „Zabiješ ma, Lor?" spýtala sa.

„Čože?" vydýchla som zachrípnuto a môj pohľad spočinul na čepeli noža. Bohvie, kde ho zohnala. „Ja... ja ťa nezabijem."

„Prosím! Uvidíš, bude to dobré aj pre teba. Posledná skúška je vražda. Takto... budeš to mať. Skončí sa tvoje trápenie."

„Ja ťa nezabijem!" skríkla som, až sa môj hlas odrazil od stien. „Nechcem byť ako oni!"

„Nebudeš. Unikneš spred posledných fáz. Nevymyjú ti mozog!" Vzopla ruky pred sebou. „Prosím." Plakala a prosila. Ako tá najväčšia chudera. „Potom bude všetko ako predtým!"

„Nič nebude ako predtým!" odsekla som. „Nemôžem sa vrátiť do včerajška, akoby sa nič nestalo. Vtedy som bola iným človekom. Po tom by už nič nebolo ako doteraz."

„Máš pravdu," zaplakala. „Ale ja to už nevydržím. Úprimne, je niečo, čo si si na mne za posledné mesiace obľúbila?"

Áno, boli také veci. Mala som rada jej oči, ktoré mi dodávali nádej. Mala som rada, keď vyslovila skratku môjho mena, znelo to, akoby som bola aspoň trošku zase v normálnom svete. Priam som zbožňovala, že chodila pomáhať do kuchyne, aby sa odreagovala a stále mi priniesla koláčik. Obľúbila som si ju, lebo mala srdce plné lásky aj v tom najhoršom.

Prikývla som.

„Tak to urob preto. Aby nebol môj koniec o tom, že som sa vzdala. Ale aby si ma pamätali aspoň takto."

„Nezvládnem to, Camelia. Nechcem prísť o svojho jediného spojenca."

„Ja nie som tvoj spojenec. Som troska. Nie som dobrá na nič. Urob to pre mňa. Pre to, čo máš na mne rada. Pre človeka, ktorým by som mohla byť."

Do rúk mi vtisla nôž a mnou prebehla triaška. Akoby som držala ľadovú čepeľ, ktorá mi zmrazila srdce. „Myslíš to vážne?"

„Najvážnejšie."

Bodla som. V rovnakom momente mi z hrdla unikol krik v úplnej agónii, kým sa na tvári Camelie zhostil spokojný úsmev, až kým jej oči nepohasli. Všetko zalievala krv a ja som revala a kričala, a ziapala, a plakala. Bola som blízko k tomu, aby som prederavila vlastné telo. Potom sa dvere rozrazili a vytiahli ma von z izby. Nôž mi vytrhli z rúk a darmo som sa bránila, všetko sa zlialo do nesúrodého obrazca nekonečného trápenia.

Postavili ma pred „súd". Ale porotcovia si vytvorili vlastný názor ešte predtým, ako bola prečítaná obžaloba. Krv na mne hovorila o všetkom. A verdikt bol jasný. Prešla som všetkými fázami.  Stala som sa ich Vrahyňou.

Pravdepodobne posledná časť z minulosti... alebo aspoň čo sa denníkovej formy týka