HEART QUEEN ✔

39.│Nové začiatky

Mrzuto si prešla rukami po tvári. Nohami podupkávala pod stolom a mala chuť vrhnúť sa cez zábradlie kaviarne.

Tridsať rokov. Tridsať prekliatych rokov. A ona sa ešte stále nevedela zmieriť s tým, čo sa stalo. K výročiu chýbalo už len zopár dní a ona bola zo dňa na deň nervóznejšia.

Pamätala si na to desivo presne. Na každý detail, pohľad, slovo. A aj po rokoch to tak neskutočne bolelo.

Po tom, čo zabila Cameliu a oficiálne ju uznali za Vrahyňu, teda absolventku špeciálneho výcviku zvrátenej dievčenskej školy, všetko nabralo nové rozmery.

Tréning bol tvrdší a horší, no už aspoň nešlo o psychické mučenie, ale o fyzické. A potom, deň po ceremónii, v ktorej uspeli tri dievčatá a prešli všetkými fázami, sa v nej roztrhlo vrece zadržiavaných, trpkých emócií.

Vykradla sa z ružovej budovy školy a zašla do bieleho altánku v zadnej časti záhrady. Starý záhradník, s šialeným leskom v očiach, sa na ňu zazubil a potľapkal si stoličku vedľa seba. zošuchla sa na kovanú stoličku a starec ukázal skriveným prstom na motýľa, ktorý sedel na kvete uprostred stola.

„Pozri sa, vrátil sa," šepol a modrý motýľ zatrepotal krídlami. „Prišiel bližšie. A vieš čo?"

„Čo?" spýtala sa Loredana trpko. Tmavé vlasy jej padali do tváre a bránili tak slnku, preniknúť k jej očiam.

„Podľa mňa je to znamenie. Ten motýľ je múdry. Počas zlých časov sa tu nezdržiava. Dnes výcvik skončil a on je späť. A je bližšie, ako kedykoľvek predtým. Tento modrý motýľ symbolizuje mnoho vecí. Jednou z nich je nový začiatok."

„Nechápem, na čo narážate," zašomrala a nacuchala si vlasy, aby jej zakrývali výhľad do šialených očí chlapa s klobúkom.

„Je čas začať od začiatku, Loredana."

Nechápala, odkiaľ záhradník pozná jej meno, ale nespýtala sa na to. Namiesto toho vzopäla ruky pred telom a vyzývavo sa na chlapa pozrela. „Akoby som to mala urobiť?"

Nečakala, že sa stane to, čo sa stalo, ale v podstate ju to neprekvapilo tak, akoby malo. Za posledné mesiace si zvykla na situácie, ktoré nedávali zmysel a na šialené prekvapenia na každom kroku, prichádzajúce začiatkom každého dňa.

Šialený klobučník položil na kovaný stôl dlhý nôž a sprisahanecky sa usmial na Loredanu. „Tento nôž patril ešte môjmu pradedovi. Je to skvelá čepeľ. A ja ti dávam možnosť použiť ju ako sama uznáš za vhodné."

„Mám sa zabiť?"

„Aj to je možnosť," priznal záhradník nenadšene. „Alebo môžeš urobiť niečo iné."

„Mohli by ste prestať hovoriť v hádankách? Mám toho plné zuby." Modrý motýľ sadol na lesklú čepeľ noža a Loredana zatajila dych. „Počkajte.... hádam nie, to nie."

„Prečo?" spýtal sa klobučník. „Prečo by si sa nemohla pomstiť ľuďom, ktorí ti zničili život?"

Loredanu lákala čepeľ. Bolo to tým najomamnejším kúzlom, aké kedy videla. Chcela chytiť rukoväť a a podrezať ľuďom naokolo krky. Chcela sa ich zbaviť. Každého.

Sklopila pohľad. „Ja. Nie. Som. Vrahyňa."

„Ale áno. Si. A už to nič nezmaže. Aký je rozdiel medzi vyhasením jedného života a desiatich?"

Loredana premýšľala. Aký bol rozdiel? V jej hlave vôbec žiadny. Ľudia ako slečna Agnes si nezaslúžili chodiť po tejto Zemi. No vtedy prichádzala aj otázka, je toho hodná ona?