Pribeh môjho utrpenia

Prológ

Stála som na moste a užívala som si oslobodzujúcu samotu. Jemný jarný vietor mi pohládzal tvár a ja som s radosťou nasala jeho čistú vôňu. Cítila som sa taká ľahká, čistá a chcela som sa pripojiť k čiastočkám prachu a padajúcich lupeňov, ktoré s ľahkosťou preletovali okolo mňa. A vtedy som sa rozhodla.

Už som sa nechcela nikam vrátiť ani nič z toho zažívať, chcela so už len letieť preč od všetkého a všetkých ako lupienok kvetu. Nohu som preložila cez zábradlie a potom aj druhú, oboma rukami som sa stále držala zábradlia,aj keď už len jemne akoby som chcela naposledy pohladiť drsný povrch posledného predmetu, ktorý budem cítiť než to nadobro skončím.

Posledný krát som sa nadýchla a uvolnila som všetky svaly v mojich rukách a prstoch. Vzápätí som iba cítila vzduch, ktorý mi šľahal do tváre a následne už iba ľadovú vodu, ktorá mi postupne pohlcovala celé telo. Bolo mi to jedno.

Nechala som sa unášať váhou svojho tela  a ignorovala som bolestivé bodanie, ktoré sa mi zarývalo do pľúc. Chcela som začať lapať po dychu, môj mozog však nedostal žiadnu správu aby začal konať. Možno preto, lebo moja ubolená duša to nechcela. Už nechcela trpieť. Chcela byť už iba voľná konečne voľná.

Pomaly som upadala do bezvedomia. Cítila som ako sa mi vypínajú všetky kontrolky v hlave.

V tom som zacítila tlak okolo môjho až veľmi chudého pásu a následne ťah smerom z vody. Nič som si neuvedomovala. Nebránila som sa. Telo som nechala ochabnuté, dokonca chvíľu som mala pocit akoby mi už ani nepatrilo.

Nakoniec som pocítila už len tvrdú zem. Jemne som otvorila oči, ale viečka boli také ťažké a oči ma štípali tak veľmi, že som ich veľmi rýchlo zatvorila a pravdepodobne som znova začala upadať do bezvedomia, no to už si nepamätám.

Jedno si však pamätám a to veľké azúrovo modré oči. Neviem či to bol sen či realita, ale boli to oči, ktoré mi aspoň na chvíľu nespôsobovali bolesť, ale úľavu.