Pribeh môjho utrpenia

19.Časť

 Ráno ma prebudili prenikajúce slnečné lúče cez žalúzie. Zaklipkal som očami a snažil som sa prebrať k životu. Zacítil som ako sa Sofi pomrvila, ale nezobudila sa. Spala ako bábätko. Pozrel som na hodiny bolo sedem. Mierne som sa strhol. Nestíhame. Rozhodol som sa totiž, že po posledných udalostiach budem Sofiu strážiť ako oko v hlave. Nedovolím, aby ju nejako vypátral ten chorí úchyl. Bál som sa o babku a preto, hneď ako ju prepustia z nemocnice, sa budeme musieť niekde skryť. Pokiaľ nezistia kde bývam, budeme musieť byť tu, ak nie budem musieť niečo vymyslieť. Skôr či neskôr ma určite vystopujú. Aj keď si nie sú úplne istý či je so mnou, stačí sa popýtať a je to vonku. Babička bola statočná, zatĺkala ako len vedela. Bolo mi hrozne za to, čím si musela kvôli tomu prejsť. Vedela však o čo ide. Keď som zistil všetky podrobnosti od Sofi, všetko som jej povedal. Bolo to pre ňu zdrvujúce a bola rozhodnutá pomôcť. Viem, že je toho na ňu veľa, predsa len už nie je najmladšia, ale zaprisahala sa, že toho hajzla dostaneme za mreže. Aj keď to bol jej syn, od udalosti s mojou sestrou ho ani trocha nebrala ako syna. Nechápala ako sa niečo také z neho mohlo vykluť. 

"Sofi, Sofi vstávaj," jemne som jej pohladil vlasy a ona sa pomrvila.

"Hmm,"

"Sofi, musíme ísť. Vstávaj,"

"Kam ideme?" zodvihla sa a rozospatými očami sa na mňa nechápavo pozrela.

"Ja idem do práce a ty ideš so mnou,"

"Prečo? Veď pokojne môžem ostať doma. Zamknem sa," ešte stále zachrípnutá, sa naťahovala ako mačka. 

"Nie, ideš so mnou a nedebatujem o tom viac. Choď sa pripraviť. O desať minút odchádzame. Nebudem v práci dlho, musím niečo vybaviť a potom pôjdeme za babi,"

"Dobre,dobre," odišla do kúpelne. Odľahlo mi, že viac neprotestovala. Nechcel som ju držať tak nakrátko, ale nemohol som riskovať. Musel som zistiť všetko čo sa tíka Lendera a potom konať. Nemôže sa k nej dostať. Nikdy by som si neodpustil, keby musela znova prežívať to, čo predtým. 

Naozaj bola o chvíľu hotová. Vlasy si uviazala do strapatého drdola a obliekla si rifle, tričko a prehodila cez seba tenkú mikinu. Bola krásna. Vždy keď som sa na ňu pozrel, bola krásna. Aj keby niekto povedal, že je príliš vychudnutá, ja som však vedel, čo za tým je. Pomaly, ale isto naberala na váhe. Keď si spomeniem na deň keď som ju vtiahol z vody, vážila možno tak štyridsaťpäť kíl. Kosť a koža. Teraz už bolo vidieť aj mierne boky a aj ruky nevyzerali tak nezdravo. Vrátila sa jej farba a do líc červeň. Pery už neboli zvláštnej šedomodrej farby, ale krásne sa sfarbili do ružova. Kruhy pod očami pomaly vymizli. Konečne vyzerala zdravo a šťastne. Jemne ma zahrialo pri srdci, keďže aspoň trocha môžem za zlepšenie jej stavu ja. Usmial som sa nad svojou myšlienkou. 

"Deje sa niečo?" po jej slovách som precitol zo zamyslenia. Dívala sa na mňa nechápavo.

"Nie, všetko v poriadku," zasmial som sa. 

"Pozeráš sa na mňa už hodnú chvíľu a teraz sa smeješ. Mám niečo na tvári?" vravela a utekala k zrkadlu v predsieni. 

"Nie, vyzeráš úžasne," podišiel som k nej a pohladil som ju po ramene. Otočila sa na mňa a v momente jej líca zaplavila červeň. Bolo to také rozkošné.   

"Ďakujem," povedala a so zahanbením skúmala podlahu. 

"Poďme, lebo prídem neskoro!"

... 

V meste už bol viditeľný ruch pracovného rána. Naokolo sa ľudia ponáhľali na mestskú dopravu, alebo sa márne snažili zohnať taxík. Stáli sme v zápche a ja som sa už pripravoval na to, čo ma čaká v práci. Tešil som sa, že konečne pokročím a dúfam v to, že Rix zistil všetko potrebné o Lenderovi. Musím ho čím skôr dostať, kým on neurobí prvý krok. Aj tak mi stále vŕtalo v hlave ako to, že ešte doteraz niečo nespravil. Je ticho, teda okrem toho, že ublížil babi. Čakal som, že muž s jeho postavením a kontaktmi nás dokáže vystopovať skôr. Nie žeby mi to vadilo, len z toho začínam mať zlý pocit.