Pribeh môjho utrpenia

12.Časť

Do Nikolasovho bytu sme dorazili neskoro večer. Býval na okraji mesta, asi v trinásť poschodovom dome. Nastúpili sme do výťahu a ja som už ledva držala oči otvorené. Cesta ma totálne dorazila. Oči mi oťažievali a príjemná hudba čo hrala vo výťahu, ma ešte viac dostávala do iných dimenzií. Boli sme ticho. Nebolo treba žiadne slová. Dnes už určite nie. Myslím si, že aj Nick mal toho pre dnešok dosť a zajtra ho čaká určite náročný deň v práci. Hlavu som si opierala o stenu výťahu. Oči som zatvorila iba na chvíľu a v tom dvere cinkli a mierne robotický hlas ženy hlásil, ôsme poschodie. Nickova ruka ma pomaly vytlačila von z výťahu a ja som sa vliekla za ním. Nick býval v byte 808. Vošli sme dnu a predo mnou sa rozprestrel veľký štvorizbový byt. Už na prvý pohľad bolo vidieť, že tu už dlhší čas nezasiahla ženská ruka. Kade tade pohádzané oblečenie, v kuchyni značný neporiadok. Pri smetnom koši hŕba škatúľ od pizze, v dreze kopa neumytého riadu.

"Prepáč za ten neporiadok, nečakal som, že budem mať návštevu," rozpačito sa začal škriabať na krku a po prvý krát som mohla vidieť Nicka v rozpakoch. Takého rozpačitého akoby mal pätnásť a strápnil sa pred dievčaťom, ktoré sa mu páčilo.

"Nick, momentálne už ani nevidím od únavy, takže mi je jedno ako to tu vyzerá. V prvom rade si tu doma ty. Ja som tu iba votrelec, ktorý ti vtrhol do života. Takže ten, votrelec, ťa iba pekne prosí, aby si mu ukázal miesto kde bude spať a všetko ostatné nechajme na zajtra. Dobre?" pozrela som na neho s výrazom múmie a nahodila som jeden unavený úsmev.

"Tak poď ty votrelec, ukážem ti tvoju izbu," smial sa a viedol ma do zadnej izby. 

Izba bola veľmi pekná a útulná. Veľké okná cez, ktoré bol krásny výhľad na park, mi vyrazili dych. Zariadenie bolo síce skromné a strohé, no mne to nevadilo. Jedna veľká biela skriňa, vedľa písací stôl a v strede izby veľká manželská posteľ. Celá izba sa niesla prevažne v svetlých farbách iba návliečky na posteli boli z čierneho saténu. Začala som to tu milovať, aj keď to tu nebolo moje. Aspoň chvíľku budem mať svoj priestor, ktorý bude iba môj a nikto neželaný mi ho nebude narúšať.

"Ja viem, že to tu nie je veľké," zastavil sa akoby sa hanbil za to, kam ma priviedol.

"Nick je to tu perfektné, ďakujem," usmiala som sa na neho a jemne som ho pohladila po ramene. 

"Dobre, kúpelňa je jedna spoločná.Druhé dvere na pravo. No a moja izba je hneď vedľa. Ak by si niečo potrebovala, kedykoľvek ma zobuď. Nechám si otvorené dvere," pomaly začal vychádzať z izby.

"Nikolas?" zastavila som ho.

"Áno,"

"Ďakujem," usmiala som sa.

"To nestojí za reč," mávol rukou, "dobrú noc a sladké sny," posledný krát sa na mňa usmial a odišiel preč. 

Osamela som. Na sprchu som už ani nepomyslela. Vyzliekla som sa z nohavíc a ostala som iba v tričku a nohavičkách. Ťarbavo som sa presunula do postele a zaspala som hádam okamžite. Spala som tvrdo a bez akéhokoľvek rušivého elementu. Nič, proste prázdna tma všade okolo. V izbe. V hlave.

 Ráno som sa zobudila asi o desiatej. S výbuchom na hlave a so zaschnutým lišajom na líci od slín, som sa vyšuchtala z postele. Takto pokojne a tvrdo som naposledy spala ešte v starom dome. Odkedy som bývala vo vile, môj spánok bol iba povrchový a každé zavŕzganie či tichý buchot, ma prebrali do nočného bdenia. 

Vyšla som z izby a všade bolo ticho. Prešla som cez chodbu do obývačky, porozhliadla som sa a všimla som si na kuchynskom stole v jedálni, biely papier. Rýchlo som ho vzala a začala som čítať.