Pribeh môjho utrpenia

9.Časť

V hlave mi hučalo iba Frank! Erik ma dal hľadať a skoro ma aj našiel, ak by nebolo Nikolasa. Stále som mlčala a snažila som sa skrotiť moje besne bijúce srdce. Ich pohľady ma stále sledovali tak ostražito, že som sa začala báť. Nikolasov výraz napovedal, že mi nezhltne ani jedno klamstvo, o ktoré by som sa chcela pokúsiť. Buď mu poviem pravdu, alebo sa môžem vrátiť odkiaľ som prišla. Presne to som v jeho očiach videla. No a babi, tá mala v pohľade strach, ale aj ľútosť ako by mi rozumela. Ako keby vedela presne aký vnútorný boj so sebou vediem. Ďakovala som za to, že tu bola dodávalo mi to aspoň trocha odvahy na to, aby som začala konečne hovoriť.

"Bol tu Frank? Čo sa ťa pýtal a čo si mu vlastne povedal?" prudko som sa postavila a začala som sa prechádzať hore dole po obývačke hryzúc si, už aj tak ohryzené nechty.

"Hľadal dievča, ktorého popis presne sedel na teba. Vraj si sa im stratila. Povedal, že ti zomrela mama a ty si sa pravdepodobne od žiaľu niekde stratila, aj keď je to podľa mňa hlúposť, preto sa pýtam teba. Čo sa naozaj stalo?" jeho slová boli chladné. Nebolo v nich ani kúsok citu. To ako povedal, že mi zomrela mama ma bolelo asi najviac. Nepotrebovala som to počúvať, vedela som to aj sama. A bolo to hrozné.

"Je to pravda, teda časť z toho čo povedal. Nestratila som sa. Len som sa už nechcela vrátiť naspäť. Už ma tam nič nedržalo," vzdychla som a snažila som sa zadržať plač, ktorý mi začal zvierať hrdlo. 

"Takže ti naozaj zomrela matka?" prekvapene a trocha miernejšie sa znova opýtal. 

Iba som prikývla a ruky som si obmotala okolo drieku. Tá prázdnota vo mne veľmi bolela.

"Och zlatko, to mi je veľmi ľúto. Keby si to povedala hneď, určite by sme ťa tu takto nevypočúvali," zacítila som jej hrejivú dlaň na ramene. Otočila som sa tvárou k nej a v tom ma silno objala. Ani som netušila, že toto bolo to, po čom som túžila najviac. Aby ma niekto objal.

"Dámy, nechcem vás rušiť, samozrejme, že aj mne je ľúto tvojej straty, no musíme vyriešiť čo bude ďalej," opäť ten vecný tón. Liezol mi na nervy pán premúdrelí.

"Nikolas, prestaň a hneď. Čo to s tebou je? Okamžite sa začni správať slušne! Lebo ak nie, ešte stále môžeš dostať jednu výchovnú," hodila na neho výhražný výraz, že to myslí vážne a on konečne skrotol. Musela som sa zasmiať. Blanka bola riadne číslo a hneď vedela ako na neho.

"Dobre, tak čo bude ďalej. Mám mu zavolať nech si po teba príde a vráti ťa naspäť tomu snobovi, alebo aký bude ďalší postup?" pýtal sa stále dotieravo.

Zľakla som sa iba pomyslenia na to, že by mu zavolal. Bála som sa toho, že sa tam budem musieť vrátiť.

"Prosím, len mu nevolaj. Ja hneď odídem ak chceš. Iba nechcem, nechcem sa znova vrátiť naspäť do toho domu," môj trasúci hlas bol asi presvedčivý.

"Prečo?" zaskočil ma.

 Užíval si to. Užíval si to, že ho prosím. Idiot. Strašne mi práve pripomenul, Erika. On sa tiež veľmi rád vyžíval v prosení. Nemohla som už viac stáť v tej miestnosti s nimi. Zobrala som sa a chcela som vybehnúť von vchodovými dverami, no boli zamknuté. Začala som nimi lomcovať a keď som pomedzi slzy nahmatala zámok s kľúčom, odomkla som ich a už ma nebolo.

Svišťal okolo mňa studený vietor a nepríjemne mi šľahal do tváre. Bolo už neskoro, vzduch bol chladný. Keď som už nevládala bežať, zastala som pri spadnutom strome a unavene som si na neho sadla. Bola mi hrozná zima. Rýchlo som dýchala a studený vzduch mi každým jedným nádychom trýznil pľúca.   

Nikolas 

Jemná facka mi pristála za uchom, hneď ako vybehla z tých dverí. Nebolela, ale stačila na to, aby som sa spamätal. Ani ja sám neviem, prečo som sa správal ako idiot. Možno všetky tie udalosti. Príchod Franka, ale hlavne to priezvisko, ktoré mi stále dookola hralo v hlave. Lender. Lender. Lenderová.

"Zdvihni zadok a choď za ňou, hneď! A zober jej aj niečo teplé, je tam zima!" nebezpečný tón, ktorý nahodila ma prebral z premýšľania. 

Rýchlo som sa postavil a bez najmenšieho vzdoru som schmatol bundu, mikinu a vybehol som von. Pomalým krokom som išiel po lúke. Tráva bola udupaná po tom ako bežala, takže som ju ľahko našiel. Sedela na padnutom strome asi päťsto metrov od domu. Plakala, počul som jej vzlyky už z diaľky. Asi som to prehnal. Som hlupák. Veď je to žena, nie nejaký chlap, ktorého potrebujem vypočúvať. Bolo mi jej vážne ľúto. 

Bol som už iba pár metrov od nej, keď z poza veľkého kríku vybehol diviak. Zastal som a už som sa ani len nepohol. Musela si ho všimnúť aj ona, pretože v sekunde stíchla. 

Pomaly sa presúval bližšie k nej. Vycítil strach, ktorý z nej sálal. Rozbehol sa a v tom som musel konať. V rýchlosti som si vytiahol nôž, ktorý vždy pre istotu nosím pri sebe a utekal so k nej. Dorazili sme  skoro na raz a ja som sa po ňom zahnal. Musela to byť samica, inak by nezaútočila. 

Sofiu som rýchlo odsotil preč a náraz som pocítil rovno v bruchu. Nožom som sa stihol zahnať po prasnici. Trafil som ju niekde na nohe, pretože s kvílivým zvukom ušla preč. 

Brucho ma bolelo. Zvíjal som sa na zemi a ruky som si tlačil k trupu. 

"Si v poriadku?" dobehla ku mne. Ustaraný výraz v jej tvári mi napovedal, že scéna, ktorá sa práve odohrala bola vážnejšia ako som si myslel. 

"Neviem, trocha to bolí," bolelo to ako hrom, ale nechcel som, aby bola ešte vystrašenejšia.

"Počkaj, ukáž mi to nech sa na to pozriem," rukou ma zatlačila do zeme a ja som si musel ľahnúť na zem. Opatrne mi zdvíhala tričko a ľadovou rukou sa dotkla zraneného miesta. Telom mi prešla bodavá bolesť. Sykol som a jej oči sa pozreli so strachom do tých mojich.

"Prepáč, nechcela som aby ťa to bolelo. Budeš tam mať modrinu, ale nemyslím si, že by to bolo zlomené," vravela vážne a stále ma hypnotizovala tými hnedými očami. Bolo to veľmi pekné dievča a ak by boli iné okolnosti určite by som tu teraz iba tak neležal. Avšak stále mi v hlave svietil varovný prst a v ušiach mi hučalo jej priezvisko.

"V pohode. Ty si lekárka, keď si tak šikovne odhadla moju diagnózu?" snažil som sa o nezáväznú konverzáciu a snažil som sa opäť postaviť na nohy. Podala mi ruku a pomohla mi vstať. Svoje ramenu vložila pod moju pažu a spoločnými silami sa nám podarilo postaviť moje ťarbavé telo. 

"Opatrne! Nie, nie som doktorka, ale na škole som chodila do prípravky na medicínu. Chcela som byť lekárka," vysvetľovala mi. Jemný úsmev jej pohrával na tvári pri spomienkach, ktoré hovorila. Pomaly začala oprašovať moje tričko od trávy a hliny. Stála tak blízko. Jej chudé prsty tak ladne prechádzali po mojom tele, až mi spôsobila zimomriavky. 

"Ďakujem, opäť si mi zachránil život," pozrela sa mi do očí a mňa to na chvíľu úplne odrovnalo.

Díval som sa na ňu zmätene, ale aj z úžasom. Začal som skúmať každý jeden centimeter jej tváre. Mala drobnú tvár. Jemné rysy. Inak veľmi peknú tvár špatili iba modré kruhy bod očami a neprirodzene vpadnuté líca. Tvár jej lemovali husté, vlnité, hnedé vlasy, ktoré jej padali až kdesi pod prsia. Vyzerala ako lesná víla. 

"Stalo sa niečo?" zamračila sa a odstúpila ďalej. Hlavu inštinktívne sklonila k zemi, ako keby to robila vždy. Akoby nechcela aby som sa na ňu pozeral.

"Nie, prepáč, nechcel som ťa uviesť do rozpakov. A nemusíš mi ďakovať, len si nabudúce dávaj lepší pozor a nevybiehaj von do lesa počas noci," snažil som sa hovoriť mierne. Vzal som bundu a obtočil som jej ju okolo útleho tela. Nepozrela sa už na mňa viac. Iba tam tak stála. 

"Poď pôjdeme naspäť. Je tu dosť zima," vykročil som prvý a ona ma ticho nasledovala. Kráčali sme pomaly.  Snažil som sa nerobiť prudké pohyby a rukou som si držal boľavé brucho.

"Nepovieš Frankovi, kde som?" preťala ticho, ktoré medzi nami panovalo.

"Nie, ale povedz mi aspoň niečo. Ublížil ti nejako? Prečo sa nechceš vrátiť?" nechcel som naliehať aj keď to tak asi vyznelo.

"On mi neublížil, nechcem o tom hovoriť, prepáč," potichu povedala no stále sa pozerala do zeme, akoby som mohol vyčítať niečo z jej výrazu, ak by sa na mňa znova pozrela.

Nepýtal som sa jej už radšej nič. Vycítil som, že by to už bolo moc, ale nevzdám sa. Zistím všetko čo sa týka jej a toho, čo ju viedlo k tomu hroznému činu.