Pribeh môjho utrpenia

13.Časť

Dážď s intenzitou burácal do okien. Miestami som mala pocit, že okná vyletia z pantov. Bol tu bláznivý apríl a práve teraz sa ukazoval v svojej plnej kráse. Ešte ráno krásne svietilo slnko a teraz sa vonku rozpútala apokalypsa. Stála som nad hrncami v kuchyni a pripravovala som večeru. Nikolas by mal o chvíľu prísť z práce a ja chcem aby sme sa prvý krát spoločne najedli. V posledných dňoch na mňa nemal čas riešili nejaký dôležitý prípad a z práce chodieval veľmi neskoro. Nestihli sme sa spolu ani poriadne porozprávať. Ráno už býval preč, keď som sa zobudila a večer ma len pozdravil a padol do postele ako zabitý. Ja som úpenlivo surfovala po internete a hľadala som si prácu. Bohužiaľ, nič sa tam pre mňa nenašlo. Všade chceli prax a vysokoškolské vzdelanie. Keďže som posledné skoro štyri roky bola odrezaná od sveta, nemohla som nadobudnúť ani jedno z toho. Bola som rada, že mám dokončenú aspoň strednú školu. Vždy som chcela ísť študovať ďalej. Chcela som ísť na medicínu, ale Erik sa až veľmi bál, aby som si niekde neotvorila ústa. Zakázal mi všetko. S nikým som sa nestretávala. Nikam som nechodila. Jediné miesto, kde som sa mohla nadýchnuť čerstvého vzduchu bola záhrada alebo terasa. Aj to ma stále niekto sledoval, buď to bol Emilin otec alebo Frank. Frank sa časom stal mojim osobným strážcom, po mojom neúspešnom úteku z domu. Bolo to hrozné. Nestihla som dobehnúť ani na koniec prašnej cesty , ktorá viedla z domu.

"Suka, čo som ti povedal, nikdy, počuješ ma nikdy odtiaľto neodídeš, si iba moja," vrieskal mi do tváre Erik ako zmyslov zbavený. Lomcoval mojim telom tak surovo, až sa mi takmer okamžite začali tvoriť modriny na ramenách.

"Raz odídem a ty ma nezastavíš!" kričala som na plné ústa. V momente mi vlepil takú facku, až som spadla na kolená. Ruku som si pritláčala na líce. Chcela som bojovať , vážne som chcela. Bola som však slabá. 

"Neodídeš. Si moja chápeš, mám to na papieri. Si moja dcéra. A každý policajt by ťa doviedol opäť ku mne," smial sa nado mnou.

"Poviem čo mi robíš. Poviem všetko," vyhrážala som sa a snažila som sa znieť rozhodne. No môj  hlas sa lámal. Cítila som ako mi zovrelo hrdlo. Jeho ruka sa obtočila okolo môjho chudého krku a silno mi ho zovrel.

"A kto ti uverí. Ja som vážený človek. Poviem im, že to nemáš v hlave v poriadku a moje služobníctvo im to dosvedčí. Načrtnem im ako ťa tvoja matka zanedbáva a stále pracuje. Ja som si ťa zobral pod svoje krídla, ale bohužiaľ matkin nezáujem na tebe zanechal, veľké psychické problémy. Povedz mi, ktorý policajt by mne neuveril. Slušný občan, ktorý finančne podporuje policajný zbor v našom meste. Dievčatko nemáš šancu. Už to chápeš?" bol nechutne blízko a jeho dych mi spôsoboval nevoľnosť. Teraz som vedela, že nemám žiadnu šancu na záchranu. 

"Si iba moja. Povedz, kto ťa kedy bude milovať viac než ja. Nikto. Som schopný pre teba aj zabiť, ak to bude potrebné," tými špinavými perami mi prechádzal po tvári a neskôr všade po tele. Znovu to spravil vzal si ma ako zviera. Tupo som pozerala pred seba a rátala som minúty, kedy to už konečne skončí.

 Bolelo to.

 Bolelo ma telo, no hlavne duša a moja dôstojnosť, ktorú pošliapal tak surovo a bezcitne.

Slzy sa mi kotúľali po tvári a celá som sa triasla. 

"Sofi, si v poriadku?" tichý a opatrný hlas sa ozval vedľa mňa. Zľakla som sa, až ma zamrazilo. Zamyslela som sa do spomienok tak silno, až som sa najprv musela porozhliadnuť okolo seba. Nebol tu. Erik tu nebol. Keď som očami konečne našla Nicka, odľahlo mi. 

Zviezla som sa na zem a rozplakala som sa. Ihneď ku mne pribehol a objal ma. Nestrhla som sa a ani som neušla. Už som vedela, že on mi neublíži. Niečo v mojej hlave si povedalo, že on je odteraz jediný človek, ktorý sa ma môže dotknúť. Oprela som si o neho hlavu a srdcervúco som plakala. Hojdal ma dopredu a dozadu ako dieťa. Nežne ma hladil po vlasoch a hmkal mi nejakú pomalú melódiu. Pomáhalo to. Pomaly som sa začala upokojovať. Plač odišiel, no bolesť ostávala. Tá bolesť, ktorá mi rozožierala dušu.