Pribeh môjho utrpenia

15.Časť

Bežal som k Sofii do izby ako zmyslov zbavený. Dokonca som dostal šmyk, keď som vyberal zákrutu z mojej izby. Ozývali sa odtiaľ hrozné zvuky a plač. Bál som sa, či sa jej niečo nestalo. Rýchlo som rozrazil dvere a uvidel som ju ako so sebou hádže a plače. Stále však spala.

"Nechaj ma! Neubližuj mi!" hlasno kričala cez vzlyky. Ostal som ako obarený. Chvíľu som sa nevedel ani pohnúť.

"Zabijem ťa, raz ťa zabijem!" ďalšie slová boli ako studená sprcha a to ma prebralo z prvotného šoku. Podišiel som k nej a chytil som jej ruky, ktorými sa práve udierala. Nepoznal som túto jej stránku.

"Pusť ma, už nechcem, aby si mi ubližoval," plakala a snažila sa dostať z môjho zovretia. Trhalo mi to srdce, pozerať sa na ňu, keď bola v takomto stave.

"Sofi, zobuď sa! To som ja Nikolas," snažil som sa ju prebrať z jej agónie.  Stále so sebou hádzala, ale už aspoň nekričala.

Jednu ruku som jej pustil a  druhou som jej jemne pohladil tvár. Začala sa pomaly upokojovať. Fungovalo to. Super. Na takéto veci, som nikdy nebol nejaký veľký expert. Vždy som bol k ženám skôr chladný. Veď aj tak väčšina mojich vzťahov skončila. Sofi, však bola iná. Vnárala mi do života slnko. Slnko, ktoré už veľmi dávno, zatienili tmavé mračná bolesti. Bola krehká, ale aj nebojácna. Tiež ju ničil démon, tak ako mňa. Predsa cez to všetko je tu, aj keď z veľkej časti vďaka mne. Keby som nešiel vtedy okolo, teraz by som tu nad ňou nesedel a nemohol by som sa dívať na tie jej krásne plné pery, ktoré ma už dlhší čas tak veľmi vábili. Stále som si v hlave opakoval. Nesmieš k nej nič cítiť! Nesmieš sa na ňu pozerať ako na ženu.Nesmieš! Nesmieš!

No i po mojom vnútornom boji som si nemohol pomôcť. Mal som ju rád. Hneď sa mi páčila, aj keď som sa snažil byť drsný a zabarikádovať si srdce tým najhrubším múrom. Aj tak ma odzbrojil každý jeden jej úsmev a trýznili ma jej slzy. Ale čo ona. Aj keby k tebe aspoň trochu niečo cítila, čo by urobila ak by sa dozvedela, že si syn človeka, ktorý jej najviac ublížil. V živote by nedokázala byť s tebou. Môj vnútorný hlas ma ničil. 

"Nikolas,.." ozvala sa rozospatým slabým hláskom. Popri mojom vnútornom rozhovore, som si ani nevšimol, že sa prebrala.

"Mala si zlý sen, ale to nič. Som tu," pohladil som ju po vlasoch. 

"Prepáč," vylovila to slovo tak kajúcne, ako by mi naozaj ublížila. Pichlo ma pri srdci. Pomaly sa posadila a sklopila hlavu k chvejúcim sa rukám. 

"Sofi, pozri sa na mňa. Ty sa mi neospravedlňuj. Nič si neurobila," začala sa celá triasť. Nemyslel som. Vypustil som všetky záporné postoje môjho vnútorného ja a privinul som si ju k sebe. Potichu plakala. Telo sa jej chvelo a horúce slzy jej stekali po lícach, až na moje predlaktia. 

"Zneužíval ma," vyšlo z nej plačlivo, "zneužíval ma celé tri roky a ja to teraz nedokážem spracovať, aj keď som odtiaľ ušla. Prepáč mi, že som ti takto vpadla do života a robím ti iba samé problémy," plakala stále viac. V mojom vnútri sa práve odohrávala tretia svetová. Mal som chuť roztrieskať všetko naokolo. Bola to pravda. Urobil to znova. Znova a znova. Prial som si, aby mi povedala niečo iné, aj keď som vedel pravdu, hneď ako mi povedala svoje priezvisko. Aj tak som to potreboval počuť od nej. Snažil som sa upokojiť, aby som mohol ostať pri nej. 

"Dostaneme toho, hajzla, za mreže. Spolu," odtiahla sa a pozrela na mňa tým bolestivým pohľadom. 

Podarilo sa jej vystrúhať niečo ako úsmev a ja som jej ho opätoval. Poutieral som jej slzy a ešte raz som si ju privinul k sebe. Uvoľnila sa a objala ma tiež. Keď sa mi ešte raz ten chlap dostane do rúk, zabijem ho.