Pribeh môjho utrpenia

16.Časť

Sofia

Ráno som sa zobudila až okolo desiatej. Konečne som sa vyspala ako bábätko. Od ten nočnej mory, sa mi už našťastie nič neprisnilo. Už ma nič neťažilo. Konečne vie Nikolas všetko a mne tak padol balvan zo srdca. Bol milý, nerozoberal to a nejatril moje rany zbytočným vysvetľovaním. Rozhodla som sa, že dnes pôjdem von a skúsim sa popýtať tu po okolí, či nepotrebujú aspoň brigádničku alebo výpomoc. Nemôžem byť celé dni zatvorená doma.

Nachystala som sa, zobrala som si potrebné veci a už som stála pred dverami a zamykala som. Rýchlim krokom som zbehla schody. Trocha pohybu mi nezaškodí. Vonku bolo príjemne teplo aj keď sa začalo mierne mračiť. Zhlboka som sa nadýchla. Všade naokolo kvitli stromy. Bolo to úžasné. Konečne vonku sama. Ten pocit slobody je úžasný. Porozhliadla som sa okolo a vybrala som sa dolu ulicou. Prvý obchod, ktorý som navštívila bolo malé kvetinárstvo. Bohužiaľ, pre mňa prácu nemali, pretože staršia pani zamestnávala ešte svojho vnuka. Pobrala som sa teda ďalej. Po ceste som sa zastavila na zmrzline. Bože, ako dlho som nemala kopčekovú zmrzlinu. Chutila vynikajúco. Spokojne a vysmiata ako slniečko som sa prechádzala ďalej. Uvidela som však niečo, čo ma totálne dostalo. Urýchlene som sa schovala za novinový stánok, okolo ktorého som prechádzala a pomaly som vykukla von.

Frank. Bol to Frank. Spokojne odstavil auto na opačnej strane cesty. Vystúpil a prebehol na druhú stranu presne k tomuto stánku. Srdce mi bilo ako splašené.

"Zdravím, poprosím dnešné noviny a jedny cigarety,"

"Samozrejme, bude to všetko?"

"Ešte by som sa chcel spýtať nepoznáte náhodou tohto muža? Nevideli ste ho tu niekde?" niečo zašuchotalo asi fotka.

"Poznám, býva niekde tu neďaleko. Sem tam sem chodieva kupovať noviny pre kolegov, volá sa tuším Nikolas," určite som bola bledá ako stena. Žalúdok ma bolel a triasla som sa.

"Ďakujem. A nešiel tadeto aj s nejakým dievčaťom?" pýtal sa so záujmom.

"S dievčaťom? Nie, nevidel som ho s dievčaťom. Väčšinou chodí sám, asi cestou do práce," vysvetľoval predavač.

"Dobre, ďakujem. Veľmi ste mi pomohol," začula som už len kroky ako odchádza preč. Vyzrela som von a uvidela som ho ako odchádza preč. Rýchlo som vylovila mobil, ktorý mi Nick zaobstaral a vytočila som číslo.

"Nick," zakvílila som do mobilu,"Frank! Bol tu. Videla som ho," potichu som plakala, aby ma nezačul chlap v stánku.

"Kde si teraz, Sofia, hovor kde si?" ozval sa naliehavý hlas v telefóne.

"Pri novinovom stánku neďaleko tvojho bytu, vraj si sem chodíš kupovať noviny,"

"Niekde sa skry. O desať minút som pri tebe," vravel rýchlo a potom zložil.

Pozrela som sa okolo seba a uvidela som kúsok uličku kde boli umiestnené kontajnery. Utekala som tam a schovala som sa za jeden z nich.

Dýchala som splašene ako keby som ubehla maratón. Triasla som sa, čupela som s hlavou schúlenou na kolenách. Bála som sa, bála som sa tak veľmi, že sa budem musieť vrátiť naspäť, až som si skoro od nervozity vyšúchala diery na rukách.
Vedel to. Nejako to zistil. Teraz ma hľadá a ak ma nájde odvedie ma naspäť aj cez mŕtvoly. Čo ak ublíži Nikolasovi? Nikdy by som si neodpustila, keby sa mu niečo stalo a iba kvôli mne.

Triasla som sa ešte viac pri pomyslení na to, čo by sa mu mohlo stať. Slzy mi začali stekať po tvári ako miniatúrne vodopády. Záležalo mi na ňom viac ako som si myslela. Za tak krátky čas som ho mala rada viac ako kohokoľvek iného doteraz. Z väčšej časti som sa bála o neho, ako o seba. Temné myšlienky mi zapĺňali myseľ a ja som prepadala beznádeji ešte viac. Čupela som tam už dosť dlho na to, aby moje nohy zdreveneli a ja som sa nevedela ani postaviť.