Pribeh môjho utrpenia

27.Časť

Sofia

„Povedz mi prečo si mi celé tie roky klamala a pretvarovala sa. Nerozumiem tomu," plačom ochromený hlas akoby mi ani nepatril. Nedokázala som pochopiť to, čo ju k tomu viedlo. Naozaj už na tomto svete nejestvujú normálny úprimný ľudia. Všetci iba klamú a ubližujú?

„Erik to tak chcel. Chcel ťa mať blízko. Nechcel aby si ušla. Povedzme si pravdu, keby nebolo mňa už dávno sa utopíš alebo podrežeš. Ja jediná som ťa držala pri živote a to presne Erik chcel. Nemohol predsa dovoliť aby jeho úžasná Sofia urobila nejakú hlúposť, no nie?" každé jedno slovo v sebe nieslo zlosť a zatrpknutosť. Zo sekundy na sekundu som ju nespoznávala. Akoby som ju ani nikdy v živote nevidela. To milé dievča s utrápeným výrazom a jemnou dušou bolo preč. Nezostal po ňom ani kúsok.

Kráčali sme ďalej. Tvár som mala neustále zmáčanú slzami, ktoré sa spúšťali každou jednou spomienkou na spoločné chvíle.

„Neverím ti, že si to dokázala predstierať tak veľmi dlho," zastala som a zadívala som sa priamo na ňu. Obrátila sa a pozrela mi priamo do očí.

„Neveríš? Niečo ti poviem, pre toho muža čo leží v tej poondiatej posteli, mimochodom iba kvôli tebe, by som položila aj život. Takže ver tomu, že som sa dokázala pretvarovať celý ten čas. Som schopná aj zabíjať, iba preto aby som bola jediná v jeho živote. A teraz si pohni, nech to máme za sebou," jej postava sa znova obrátila a kráčala vzpriamene ďalej. Bolo mi navracanie z tých skutočností, ktoré mi tu predostierala.

Nechcela som na to myslieť a už vôbec nie na Nikolasa. To čo mi povedala Emily, bolo ako zlý sen. Prečo mi klamal? Ako sa len mohol tváriť, akoby sa nič nedialo celý ten čas? Ako mi mohol dovoliť byť v jeho prítomnosti, keď vedel kto je? Zamilovala som sa do neho. Zamilovala som sa do syna muža, ktorý bol mojou najväčšou nočnou aj životnou morou. Všetko mi začalo dávať zmysel. To ako sa správal na začiatku. Malo mi to prísť hneď, ako som videla jeho reakciu na meno Lender. Mohla som byť tak strašne hlúpa? Áno, mohla. Veď som uverila aj tuto Emily, že je iba úbohé týrané dievča. Pomyslenie na toto všetko vo mne vzbudzovalo smútok, ale aj nevysloviteľný hnev. Rozhodla som sa, že už nebudem bábkou v niekoho rukách. Zastala som a nehodlala som urobiť už ani krok. Čakala som na mieste trucovito ako päť ročné decko, kým si to nevšimne tu táto krasotinka.

„Čo robíš? Prečo si zastala?" obrátila na mňa ten opovrhujúci pohľad a nahodila divnú kyslú grimasu.

„Stojím, nevšimla si si?"

„Pozri, ja naozaj nemám na teba celý večer. Chcem sa čo najrýchlejšie vrátiť naspäť do domu, aby sme mohli s Erikom ujsť. Tak si švihni!" ukázala pred seba a čakala kým sa pohnem.

„Čo chceš so mnou urobiť? A kam to vlastne ideme?" predniesla som tvrdo, aby videla, že nemienim urobiť to čo povedala.

„Myslím si, že to v skutočnosti nechceš vedieť," vystrúhala ten najstrašidelnejší úsmev, ktorý som jakživ nevidela ani v najhroznejšom horore. Avšak nehodlala som ustúpiť a ukázať jej strach. Stála som vzpriamene s kamennou tvárou.

„Asi by som sa nepýtala, keby som to nechcela vedieť,"

„Je to iba kúsok. Tu za týmito stromami preteká rieka a my ideme na most nad ňou," prehodila iba tak leda bolo, akoby to rozprávala nejakému malému usmrkancovi.

„Ja nemám päť, aby si sa so mnou bavila ako s deckom."

„Pozri sa ja sa tu s tebou nebudem vybavovať," pár krokmi pristúpila ku mne a zdrapila ma za vlasy. Nepríjemná bolesť mi bleskovo prešla celou hlavou a cítila som ju až v malíčku na nohe.