Pribeh môjho utrpenia

11.Časť

Sofia

Raňajky, ktoré mi pripravila Blanka boli fantastické. Už dlho som sa takto s chuťou nenajedla. Väčšinou som jesť odmietala. Pri tom psychickom nátlaku a veciach, ktoré mi Erik robil, som absolútne nemala chuť jesť. Emily sa vždy snažila dostať do mňa aspoň ovocie, aby som sa úplne nestratila z povrchu zemského. 

Emily. Ktovie ako sa má. Jediná osoba, ktorá mi chýba. Ona bola mojim slniečkom v tej nepriepustnej temnote. Chápala všetko čo sa mi dialo a sľúbili sme si, že raz z tohto väzenia utečieme. Našu dohodu som porušila a to ma trápilo. Nechala som ju napospas Erikovi a násilnému otcovi. 

Spomínam si na udalosť, pri ktorej som vedela, že ten dom bol prehnitý. Nebol to však iba dom. Ľudia, ktorý v ňom žili boli tiež prehnitý skrz na skrz. 

Raz v noci sa otvorili dvere a dnu vošla Emily s plačom. Za ňou vošiel jej otec. A povedal: "Tu ostaneš a pekne krásne ukážeš pánovi ,aká si mu verná a ako veľmi ho máš rada. Ak sa dozviem, že sa mu to nepáčilo, vymlátim z teba dušu!"

Chúďa Emily s plačom prikyvovala a on spokojne odišiel. Zvrátené nechutné prasa. Zdvíhal sa mi z neho žalúdok. Objala som ju a utešujúc som ju hladila po chrbáte. 

"Sofi, kedy toto konečne skončí?" plačlivo mi položila otázku, na ktorú som jej nevedela dať uspokojujúcu odpoveď.

"Raz určite, to ti sľubujem," sľúbila som jej to a urobím všetko, aby som svoj sľub dodržala.

Zo spomínania ma prebral jemný chrapot Blanky, ktorá zaspala pri pozeraní nejakej telenovely. Vypla som televíziu a prikryla som ju dekou, ktorá ležala vedľa na sedačke. Potichu som sa presunula do kuchynky, upratala som riady a poutierala stôl. Už veľmi dlhý čas som nerobila obyčajné domáce práce. Dávno predtým než sme sa sem presťahovali som nenávidela domáce práce, ale po pár dňoch vo vile som sa chcela vrátiť a radšej by som celý deň upratovala, ako strávila čo i len minútu naviac v tom pekle. Moje zbožné priania sa konečne splnili. Aj keď nie som doma. Cítila som sa zle za to, že ich využívam. Práve preto som sa rozhodla pomáhať, Blanke, so všetkým čo bude treba.

So spokojným úsmevom som sa vybrala na terasu a sadla som si sa staré hojdacie kreslo. Nadýchla som sa čerstvého vzduchu a užívala som si pokoj a ticho. To však netrvalo tak dlho, ako som si predstavovala. Asi o pol hodiny sedenia na terase sa ozvalo pradenie motora a pred domom zastavilo čierne terénne auto. Prepadol ma zlý pocit. Hneď ma napadlo to najhoršie. Inštinkt mi napovedal ustupovať, no keď z auta vyskočil nahnevaný Nikolas, zastavila som sa a už som sa ani nepohla. 

Dvere auta zabuchol drsným kopancom do dverí a so zaťatými rukami v päsť sa vybral k domu. Bol to riadny nervák. Po ceste ešte kopol do pár kameňov, ktoré nevinne ležali na zemi. 

Konečne ma zbadal a upriamil na mňa tie jeho prenikavé oči. Sem tam som mala pocit, že mi nimi vidí až do žalúdka. 

"Musíme sa ihneď porozprávať," vybehol po schodoch, chytil ma za rameno a posadil ma do kresla. On si sadol na zábradlie nado mnou a hodnú chvíľu ma sledoval. Svojim pohľadom mi spôsoboval nervozitu, ktorá sa mi vrývala do každej bunky v tele. Žalúdok sa mi chvel a sem tam urobil salto vpred a vzad. Preglgla som a konečne som sa odvážila odtrhnúť pohľad od jeho očí. 

"Viem, že sa nepoznáme dlho, ale potrebujem ti položiť veľmi dôležitú otázku," znova som sa na neho pozrela a pokynula som mu aby pokračoval. 

"Veríš mi?" hlesol vážne. Mal pravdu. Nepoznali sme sa ani tri dni. No momentálne urobil pre mňa viac, ako ktokoľvek iný. Dvakrát mi zachránil život a ubytoval ma u seba bez akéhokoľvek váhania. Preto som nemala nad čím premýšľať.