Pribeh môjho utrpenia

21 Časť

Na úvod by som sa chcela prihovoriť mojim čitateľom. Nie som ten typ autora, ktorý píše dlhé predslovy ani nebudem prosiť o votes, ale chcela by som sa poďakovať vám, ktorý ste trpezlivý a čítate časti aj keď niekedy mi nevychádza ich písať pravidelne. Som veľmi rada, že vás môj príbeh aspoň trocha baví. Keďže chodím momentálne do práce a mám doma malé dieťa niekedy sa nedarí sadnú si k príbehu a po náročnom dni ešte aj vyprodukovať niečo aspoň trocha na úrovni. Viem, že vás tu nie je veľa no ja som vďačná, za každý prejavený záujem o môj príbeh. Ďakujem a sľubujem, že sa budem snažiť zapracovať na tom aby časti prichádzali častejšie.

Sofia

„Mami, mami pozri ocko mi urobil kvietok z papiera," malý kvietok z papiera v mojich rukách, pre mňa znamenal viac ako akékoľvek drahé hračky. Detská radosť ma poháňala za mamou sediacou v starom kresle. V ruke držala knihu a zaujato čítala. Môj štebotavý hlas ju však vyrušil a ona sa na mňa s úsmevom usmievala.

„Sofi, tá je krásna, musela si veľmi poslúchať, keď si od ocka dostala takýto, krásny kvietok," láskavá tvár mojej mami sa na mňa celý čas dívala s takou radosťou a láskou. Moje detské ja poskočilo asi dva metre tridsať.

„Jasnačka, maminka, ja ocka vždy poslúcham," hrdo som zahlásila a tešila som sa z kvietku ďalej.

„Kde si zmizla princezná?" počula som hlas môjho ocka ako sa blíži z jeho pracovne.

„Tu som, tu som!" nadskakovala som a on ma zobral s úsmevom na tvári do náručia. Silno som ho objala a už nikdy som ho nechcela pustiť.

„Ukázala si maminke kvietok?"

„Jasnačka," obdarila som ho svojim mliečnym úsmevom.

„Drahý, čo keby sme si spolu dnes na záhrade urobili piknik?" mama podišla k nám a ocko jej dal pusinku na čelo.

„Samozrejme, vybavím posledné veci a spoločne sa najeme moje princezné," vo vzduchu bola cítiť príjemná atmosféra a rodinná pohoda.

„Pane, môžem vás poprosiť , treba dojednať ešte niekoľko dôležitých vecí," hlas prichádzajúci od dverí ma vedel vždy veľmi vystrašiť. Nikdy mi ten ujo nič zlé neurobil, len sa mi proste nepáčil. Veľký nos so škaredou bradavicou a tvár posiata odpornými vyrážkami. Hrubé popoľnikové okuliare mu sedeli v strede nosa a mastné kučery jemne zakrývali horný rám okuliarov.

„Áno, Erik už idem," ocko prísne odpovedal a obom nám dal pusinky na čelo," stretneme sa poobede na pikniku, dobre?" usmial sa a mi sme už iba pritakali. Zakývala som mu a on mi natešene odkýval.

Následne sa ocko začal vzďaľovať a okolo mňa sa začala tvoriť neznáma čierno čierna tma. Mama tu už nebola ani nikto iný. Šťastný život malého dievčaťa sa stratil v mojich snoch a po prebudení som bola znova v tej škaredej realite.

Chcela som otvoriť oči, ale niečo mi v tom bránilo. Srdce mi bilo splašene zo sna, ktorý mi v hlave spôsobil iba samí zmätok. Nemala som čas rozmýšľať nad tým prečo sa moja hlava so mnou takto nepekne zahráva. Ja som predsa svojho otca nepoznala tak prečo sa mi sníva o tom neznámom mužovi, ktorého nazývam otec.

Pomaly som sa začínala spamätávať z nepekného sna, alebo pekného? Neviem, ale môj mozog začal reagovať na nepriaznivé podnety. Moje zmysli začali rozoznávať bolesť, ktorá prúdila skoro celými telom. Uvedomila som si, že sa nemôžem poriadne hýbať. Ruky aj nohy som mala silno zviazané. Nepríjemné povrazy sa mi zarývali do tenkej kože na zápästiach a ak by mi niečo nebránilo otvoriť oči určite by som spozorovala krv, ktorá mi pomaly vytekala z poranených miest.