Pribeh môjho utrpenia

3. časť

Po nekonečnej hádke s mojou mamou, mi ten hnusný týždeň prebehol ako voda. Vedela, veľmi dobre, že s tým sobášom nesúhlasím, no aj tak si išla za svojim. Neviem prečo, ale mala som v sebe taký veľmi zvláštny pocit, ktorý som už dlhšie nevedela popísať. Vôbec sa mi nepáčila myšlienka toho, že sa presťahujem, odídem nadobro od mojej rodiny a budem musieť začať žiť život úplne niekde inde. Bola som z toho úplne na dne. Prídem o to, čo som v mojom živote milovala najviac a to o svoju rodiny. Totiž my sa sťahujeme úplne na opačný koniec štátu. Vraj tam začneme nový život a ja dokončím školu diaľkovo. Nakoniec prídem urobiť iba záverečné skúšky. Nikdy som si nemyslela, že môj život sa môže pokaziť za tak krátky čas. No najhoršie na tom celom bolo, že moja mama vôbec nebrala vážne nič, čo som jej povedala. Bola tak veľmi zabratá povinnosťami, medzi ktorými si na svoju dcéru už nevedela nájsť čas.

V deň keď sme kráčali schodmi do budovy úradu na civilný sobáš mojej mami a Erika bol zatiaľ mojim najsmutnejším dňom. Už len z mojej vnútornej rebélie, som sa obliekla do čiernych dlhých šiat a s kamenným výrazom v tvári som pochodovala za mamou a Erikom. Viem, že asi každému sa naše zoskupenie troch magorov zdalo byť zvláštne, ale im dvom to bolo jedno. Totiž Erik si želal malú svadbu iba za prítomnosti svojej nastávajúcej a mňa ich svedka. Vynechal z toho celú našu rodinu a teda aj svoju, ale o tej tvrdil, že by aj tak nemohla prísť. Nezáležalo mi na ňom. Chcela som len aby tu bola babka, dedko, Emma s rodičmi a možno potom by mi tento cirkus neprišiel tak absurdný.

Po obrade sme nešli na večeru, ani len do cukrárne. Odišli sme domov a začali sme baliť veci, pretože hneď zajtra poobede nám malo letieť lietadlo do Erikovho domu. Zo slzami v očiach som si balila veci, spomienky, fotky proste všetko čo mi pripomínalo môj starý život. Nikdy mi nevadilo žiť v týchto možno troška skromnejších podmienkach. Nezakladala som si na peniazoch ani drahých veciach. Teraz sa musím presťahovať do zlatej klietky niekde na konci sveta len preto, lebo moja mama to tak chce a ja s tým nič nenarobím. Premýšľala som nad tým, že by som ostala u starých rodičov, ale nechcem nechať mamu samú. Veď čo by v tom veľkom dome robila sama. Aj keď som sa na ňu veľmi hnevala, že nám takto otočila život hore nohami, vždy to bude človek, za ktorého by som položila aj vlastný život. Preto som sa podriadila všetkému čo mi tí dvaja naservírovali. Iba a len kvôli mame.

Pred odletom som sa ešte rozlúčila so všetkými a potom nás Erikov vodič odviezol na letisko. Let bol síce dlhý, ale mne to nevadilo, aspoň som si oddýchla. Zbaliť sa za taký krátky čas dá zabrať. Skoro celý let som prespala. Nakoniec som bola aj rada, pretože to trápne ticho, ktoré panovalo medzi mnou a mamou bolo pre mňa hrozné. Asi nikdy sme nevydržali byť takto dlho ticho.

Po pristáti nás opäť čakal vodič a odviezol nás do domu. Prepáčte, to nebol dom to bol palác. S otvorenými ústami dokorán som vystupovala z auta a pripadala som si ako v nejakom filme. Veľký dvojpodlažný dom v španielskom štýle, ktorý by ste mohli vidieť možno tak v nejakom seriáli. Naozaj musím uznať, že tu bolo krásne. K domu viedla kľukatá cestička, ktorá sa zastavila pri hlavných vchodových dverách. Naozaj veľmi pôsobivé. Vo vnútri to síce nevyzeralo tak okázalo ako vonku, ale aj tak to malo niečo do seba. Všetko malo nejakú líniu. Obývačka bola ladená do tmavých zemitých farieb. Kuchyňa zasa žiarila jasnou, čistou bielou farbou, ktorá bola doplnená doplnkami pieskovej farby. Z kuchyne aj obývačky viedli von krásne presklené dvere, za ktorými sa skrývala nádherná záhrada s bazénom, ktorý bol zasadený akoby priamo do skaly. Okolo celého pozemku bol vysokánsky múr, ktorý dodával celej tejto usadlosti súkromie. Aj keď neviem načo, keď najbližší susedia bývali hodný kus odtiaľto.

Celý čas som mlčala. Aj keď bol tento dom naozaj okúzľujúci viem si tu predstaviť dovolenku, ale nie môj život. Po prezretí dolnej časti domu nás pravdepodobne nejaký správca, alebo komorník odviedol do spální na poschodí. Mali sme izby skoro vedľa seba delila nás iba hosťovská izba. Mamu uviedol do spálne, kde mali bývať s Erikom a ja som sa pobrala do druhej izby s mohutnými čiernymi dverami na konci chodby. Na opačnej strane som si všimla ešte jedny dvere, do ktorých nás komorník nezaviedol. Pravdepodobne to bola pracovňa alebo niečo také. Neriešila som to a ani ma to nejako extra nezaujímalo.

Hneď ako som otvorila dvere do mojej izby rozľahla sa predo mnou obrovská presvetlená miestnosť. Svetlo sem prenikalo cez obrovské, dvojkrídlové, balkónové dvere. Stredobodom pozornosti bola manželská posteľ s krásnym, bordovým prestieraním. Posteľ zdobil ťažký baldachýn, ktorý jej dodával dokonale ladiaci vzhľad k tomuto domu. V izbe bola tiež starodávna skriňa s tmavého ebenového dreva, po ktorej boli pokreslené ornamenty. Na vyvýšenom stupienku v roku izby bol toaletný stolík tiež s rovnakého tmavého dreva ako skriňa, pri ktorom stála malá stolička. Celá izba mi prišla ako z doby za čias konkubín. Na konci izby boli dvere vedúce do mojej súkromnej kúpeľne. Musím povedať, táto izba bola okúzľujúca, aj keď to nebol úplne môj štýl.

Po prezretí každého kúska izby som sa pustila do vybaľovania. Povykladala som ich na posteľ a znova ich uložila do dokonalých komínov, ktoré som následne išla vložiť do skrine. Avšak po otvorení dverí skrine som ostala ako obarená. V skrini bolo oblečenie. Veľa oblečenia. Od elegantných dlhých šiat, až po spodnú bielizeň. Nechápala som nič. Je to moje, alebo si to tu niekto zabudol. Pozrela som na čísla a všetko bola moja veľkosť. Hneď som nazrela do druhej skrine vedľa kde boli uložené topánky. Podotýkam tiež moje číslo. Bola som zmätená, no v tom ma prerušilo klopanie na dvere.

„Ahoj Sofie, tak ako sa ti páči v tvojej novej izbe? Vidím, že si našla moje prekvapenie pre teba." Vošiel dnu bez akýchkoľvek zábran akoby to bola jeho izba. Bez opýtania či môže vstúpiť. Predsa len som už skoro dospelá žena, takže by mal rešpektovať moje súkromie.

„Je pekná, aj keď ja by som si ju zariadila trocha inak, ale zvyknem si. Môžem sa opýtať koho sú tie veci v skrini?" s podozrievavým pohľadom som skúmala jeho tvár. Usmieval sa na mňa takým divným spôsobom, až mi jeho pohľad bol nepríjemný. Radšej som sa teda otočila ku skrini a čakala som na jeho odpoveď.

„Tak to rád počujem. To je darček odo mňa, pre teba na privítanie. Viem, že vy dievčatá máte rady krásne veci a myslím si, že v týchto veciach zapadneš lepšie do môjho kráľovstva, ako v tých obyčajných." Zasmial sa a jemne mi prešiel rukou po krížoch. Hneď ako sa ma jeho ruka dotkla naskočila mi husia koža, ale nie taká ako keď vás dotyk príjemne pošteklí. Toto bol skôr pocit, ktorý mi spustil v hlave alarm. Rýchlo som sa pohla ku skrini a vložila som do nej veci, ktoré som držala v ruke.

„To vôbec nebolo treba. Ja som spokojná s tým čo mám," odpovedala som chladne.

„Bol by som rád keby si bola troška pokornejšia. Iba som ti chcel urobiť radosť. Stačilo povedať ďakujem." Zahlásil s ľahkosťou, no ja som za tým cítila niečo viac. Pri dnešnom stretnutí mi neprišiel taký uvoľnený a slušný. Dnes bolo v ňom niečo temné, ako keby to ani nebol on.

Nechcela som hneď po príchode vyvolávať hádky tak som rezignovala.

„Ďakujem." Povedala som potichu, avšak stále mu otočená chrbtom.

„Tak sa mi páčiš. Prezleč sa a nachystaj sa, o piatej bude dolu večera. Samozrejme očakávam, že si na seba oblečieš niečo z toho čo som ti vybral. Veľmi by mi to urobilo radosť." Poslednú vetu mi zašepkal do ucha tak slizky až ma striaslo. Nečakal na odpoveď a odišiel preč.

Bola som zmätená.

Čo to malo znamenať?

Moje pocity boli také chaotické, ako ešte nikdy predtým.