Pribeh môjho utrpenia

10.Časť

Po príchode domov som Sofiu odviedol do izby a dohodli sme sa, že si pôjde ľahnúť a poriadne si odpočinie. Podľa toho ako vyzerá mi je jasné, že v poslednej dobe toho moc nepospala. Ja som si zobral pyžamo a presunul som sa do obývačky, kde som už mal rozložený gauč. Babi je zlatíčko, že mi to tu tak krásne nachystala. 

Ľahol som si a ruky som sa snažil založiť pod hlavu, ale hrozná bolesť spôsobila, že som si ich nechal zložené  na bruchu a pohľad som uprel niekde do neznáma.

To dievča vo mne začalo prebúdzať spomienky, na ktoré som už chcel navždy zabudnúť. Teraz som úplne iný človek. Som múdrejší, vyzretejší a chápem veci, ktoré som pred mnohými rokmi vôbec nechápal. Kiežby to bolo inak. Kiežby som všetko chápal už predtým. Možno by som sa dnes nemusel cítiť taký vinný. 

Slza mi stiekla po líci a ja som pocítil to, čo som si už dlho vytesňoval z môjho repertoáru pocitov. Možno som sa vždy tváril, že som silný, vtipný muž a to hlavne pred babičkou. Nechcel som vidieť na jej tvári ustaraný výraz, aký mávala po tej hroznej udalosti. Babi je úžasná a ďakujem Bohu, že som z dosť veľkej časti po nej. Som veľmi rád, že ju mám. Keby nebolo jej, nebol by som dnes policajt, ktorý pomáha ľuďom a čistí tento skazený svet od buriny. Grázlov po tomto svete behá veľmi veľa a darí sa mi ich aj chytať. No toho jediného, ktorého by som chcel chytiť najviac sa mi zatiaľ nepodarilo. 

Pri spomienke na neho mi je na zvracanie. Také indivídum ako on je naozaj zriedkavé. Je prešibaný, zákerný a hlavne má za sebou peniaze a to, v dnešnej dobe, znamená moc. Ja však verím, že sa mi raz podarí dostať ho za mreže.

Po tom ako mi Sofia povedala svoje priezvisko, bolo to ako facka. Srdce mi splašene bilo napätím, ale aj hnevom. Mal som chuť roztrieskať všetko okolo seba a to bez rozmýšľania. Veľká sranda je, že to so mnou urobilo jedno slovo. Jedno meno.  Bol som tam, kde som z jednej strany nechcel byť, no z tej druhej som priam bažil po informáciach. Chcel som vedieť viac a to aj zistím. Musí to byť ešte predtým než budem musieť odísť naspäť do mesta. A to hneď ráno. Je nedeľa príjemný deň na prekvapenia. Som veľmi zvedavý ako sa bude tváriť, keď sa po toľkých rokoch znova stretneme. 

Ráno som sa zobudil na buchotanie panvičiek a tanierov. Babi už je hore!

"Babi nemohla by si ma ráno zobudiť jemnejšie a krajším zvukom ako je toto?" vyhrabal som sa z gauča dolámaný a ubolený. Tento gauč určite nie je stvorený na spanie. Som o tom presvedčený. Hlavná vec, že keď som ho kupoval predajca mi tvrdil, že sa na ňom spí ako na obláčiku. No to určite nech to teraz povie môjmu dolámanému chrbátu. Ponaťahoval som sa a prstami som si aspoň mierne upravil to hniezdo, čo som mal na hlave.

"Prepáčte, mladý pán, ako som vás mala zobudiť? Klavírnym sólom, alebo hrou na harfe?" podráždení tón mi napovedal, že tu niekto vstával hore zadkom.

"Ale, ale čo sa stalo? Niekto sa nám tu zle vyspal?" 

"Nikolas, nehnevaj ma a neprovokuj. Celú noc si chrápal, že som sem tam mala pocit, že vonku niekto motorovou pílou stína strom. Mal by si s tým ísť k lekárovi," otočila sa na mňa a s výhražným výrazom v tvári a nožom v ruke, vyzerala naozaj nebezpečne. 

"Prepáč, to bolo naozaj až také zlé? Tento gauč je hrozný. Nedá sa na ňom normálne spať," nahodil som  smutný psí výraz.

"Chudáčik môj, nie si ty troška padavka? To čo v tej škole z teba vychovali, slečinku či poriadneho chlapa?" 

"No pardón! Žiadna slečinka. Pozri sa, mohla by mať slečinka takéto svaly?" začal som jej predvádzať moje sexy telo a ona sa začala smiať.