Pribeh môjho utrpenia

28.Časť

Nikolas

Začul som jej výkrik. Jej hlas! Môj pomalý klus sa zmenil na besný šprint. Bolo to v diaľke, no stačilo to na to, aby som sa zorientoval v priestore. Poznal som to tu. Roky tu behám a poznám to tu ako vlastnú dlaň. Presne som vedel kam ju vedie. Na ten prekliaty most nad riekou. Stále som premýšľal nad tým ako som mohol prehliadnuť to dievča. Ako to, že som to nevidel už hneď na prvý pohľad.

Bál som sa, že moje zlyhanie ma bude stáť Sofi. Nemohol som to dovoliť. Musel som to stihnúť a táto myšlienka ma poháňala vpred. Nikdy by som si neodpustil ak by som o ňu prišiel.

Dobiehal som za malý lesík, keď som započul hlasy. Začul som krik. Zúrivý krik. Bol to jej hlas. Zúrivé nečitateľné pazvuky, ktoré vychádzali poza stromov mi navrávali, že sa tam odohrávalo niečo zlé. Pridal som a rýchlo som vytiahol zbraň. Len pre istotu. Nemienil som strieľať, ale istota je istota. Neviem čo môžem od toho dievčaťa čakať. Keď som už konečne dobiehal za lesík, predo mnou sa rozprestrela tá najhoršia scenéria. Na chvíľu som zamrzol na mieste. Sofia bola chrbtom opretá o zábradlie a to dievča ju držalo pod krkom a škrtila ju. Bol som v strese, nevedel som čo bude najlepšie. Všetky moje doterajšie skúsenosti zanikali v naliehavosti situácie. Aj keď som mal pocit, že šokom mi primrzli nohy k zemi, donútil som ich k pohybu. Rozutekal som sa čo najrýchlejšie, no v tom sa udiala najhoršia vec akú som mohol vidieť. Už po druhý krát som videl, ako jej bezvládne telo padá do rozbúrenej rieky. No tento krát to bolo iné. Bolesť, ktorá ma neúprosne pichla pri srdci, do mňa vohnala odhodlanie a zlosť. Zbraň som namieril priamo na tú ohavnú ženskú a s výkrikom som vystrelil. Zasiahol som ju, ale iba do ramena. Slzy mi rozostreli videnie a ja som nevedel presne mieriť. Zbadala ma a začala utekať. Nemal som čas naháňať ju. Ona nebola podstatná. Rýchlo som zhodil bundu, topánky, opasok s pištoľou, mobilom a vysielačkou na zem, aby som mal na sebe čo najmenšiu záťaž. Bezmyšlienkovite som skočil do rozbúrenej vody a hľadal som ju. Voda bola ľadová a prúd silný. Ponoril som sa, oči som otváral a snažil som sa ju nájsť. Zbadal som ju až po chvíli. Jej bezvládne telo, asi pár metrov predo mnou, zachytil padlý strom vo vode. Plával som rýchlo čo mi sily stačili.

„Sofi, Sofi počuješ ma?" priplával som k nej, ale ona nejavila žiadne známky života. Zobral som ju do náručia a z celej sily som ju ťahal k brehu. Rýchlo som ju vytiahol na breh a začal resuscitovať. V pravidelnom intervale som jej stláčal hrudník a vdychoval vzduch z mojich pľúc. Dal by som jej aj všetok kyslík, ktorý som dýchal, iba preto aby som mohol vidieť tie nádherné čokoládové oči. Po troch opakovaniach jej vyšlo z úst trocha vody, tak som ju obrátil na bok v snahe pomôcť jej dostať tú vodu z úst. Rozkašlala sa a vyvrátila zvyšnú vodu, no v zapätí znova upadla do bezvedomia. V panike som ju zobral do náručia a bežal k veciam, ktoré som zhodil na brehu. Našťastie to bolo iba kúsok. Keď som si ju lepšie prezeral zovrelo mi srdce a naplo svaly. Jej tvár bola doudieraná. Obočie rozťaté s viditeľne zaschnutou krvou, ktorá sa vo vode rozmočila. Pozdĺž sánky sa jej ťahala jemne vyblednutá modrina. Nechcel som pomyslieť aké hrozné škody opäť napáchali. Bál som sa čo i len nahliadnuť pod tričko, aby som nezošalel od zúrivosti. Jej pokojný výraz v tvári ma, upokojil. Bola krásna aj s modrinami, ranami či už na tele alebo na duši.

Konečne som mohol zdvihnúť mobil a zalarmovať kolegov. Našťastie Alex zavolal sanitku, hneď po tom ako som odišiel za Sofiou. Bol to štandardný postup nikdy neviete, v akom stave sú rukojemníci. Po mojom telefonáte ošetrovatelia prišli behom desiatich minút. Naložili ju do sanitky a začali kontrolovať jej životné funkcie. Napojili ju na všemožné hadičky a prístroje. Ja som im povedal, čo sa stalo. Všetko pekne krásne udalosť po udalosti, aby som nič nevynechal. Po mojom monológu sa predo mnou zatvorili dvere sanitky a s hlasných húkaním sirén odišli do nemocnice. Prišiel po mňa Alex. Nasadol som do auta a uháňali sme za sanitkou.