Pribeh môjho utrpenia

7.Časť (pozmenená)

Utekala som tak rýchlo až som mala pocit, že moje nohy viac nepatria k môjmu telu. Konáre kríkov sa mi zarývali do pokožky ako žiletky a zanechávali mi nepríjemné červené ryhy. Pľúca sa mi zmietali v ohni, ale ja som nemohla dovoliť, aby ma znova chytil. Nechcela som znova a znova podstupovať jeho otrokárske praktiky. Bolesť v nahých chodidlách bola zdrvujúca, no zaťala som zuby a uháňala som ďalej. Obzrela som sa ako je ďaleko. Dobiehal ma. Šialenstvo z jeho očí bolo dychberúce. Vedela som, ak ma dobehne nikdy sa už nenadýcham čerstvého vzduchu. A v tom som ucítila náraz a moje telo sa zosypalo na zem.

"Nie! Erik prosím, nechaj ma neubližuj mi," kričala som z plných pľúc. Jeho ruky zrazu boli všade. Stŕhal zo mňa oblečenie tak besne, že som sa cítila akoby ma sťahoval z kože. Plakala som tak srdcervúco v nádeji, že ho moje horúce slzy, ktoré mi utieral so svojimi nástojčivými bozkami, aspoň trocha obmäkčia.

"Si len moja, Iba moja!" stále mi hučalo v hlave stále dookola. Bolo to akoby sa pieseň zastavila na následky poškriabanej platne. Pieseň, ktorá sa mi už tak dlho stále dookola vrýva do každej bunky v tele.

"Nikdy sa ti nepodvolím!" snažila som sa kričať, no z úst mi nevyšlo ani slovko.

Začala som padať, akoby podo mnou nebola už viac zem. Cítila som sa byť mŕtva. Moja fyzická schránka tu síce ešte stále prebývala, ale duša odchádzala na lepšie miesto. Odišla tam, kde jej už nikto nebude ubližovať.

A v tú chvíľu som otvorila oči. A ocitla som sa na úplne cudzom mieste.

Nikolas

Po dnešnom namáhavom dni, som sa rozhodol vypustiť všetku frustráciu pri behu. Vyrazil som na moju obvyklú trasu po lesnej cestičke, ktorá bola asi pár metrov od môjho vidieckeho domu. Utekal som rýchlo až agresívne. Milujem pocit, keď mi vzduch vráža do tváre a ja môže rýchlymi nádychmi nasávať čistotu dedinského vzduchu. Napĺňajú mi pľúca energiou.

Začal som spomaľovať a v tom som si všimol postavu ženy, ktorá stála na moste nad riekou. V sekunde sa bez váhania, dokonca aj s úsmevom, pustila zábradlia a jej telo začalo padať do vody. Začal som rýchlejšie utekať. Bezmyšlienkovite som skočil za ňou do vody a snažil som sa čo najrýchlejšie doplávať k nej. Veľmi rýchlo klesala a prúd ju unášal ďalej. Ďakujem rodičom, že chceli mať raz zo mňa plavca, inak by som tu nezmohol nič.

Našťastie moje plavecké schopnosti stačili na to, aby som jej ľahké a krehké telo dotiahol na breh rieky.

Voda bola ľadová a to sa odyrkadlilo aj na jej tvári. Jej pokožka mala šedastý nádych a jej plné pery, ktoré inokedy mali určite krásnu červenkastú farbu, dnes pôsobili nepekným modrastým nádychom. Pobúchal som ju po líci , v snahe ju priviesť aspoň ako tak k vedomiu. Jemne otvorila oči, ale asi len na pár sekúnd a potom ich znova zatvorila. Na jej perách sa mihol jemný úsmev. Očné bielka už neboli biele, ale červené takže inak sýta hnedá farba pri nich nebola taká výrazná. Mal som pocit, akoby som tie oči odniekiaľ poznal. Zahnal som myšlienky a rýchlo som jej útle a bezvládne telo vzal na ruky a vybral som sa späť k môjmu domu. Bola ľahká ako pierko. Vôbec som necítil žiadnu ťarchu, ktorá by namáhala moje ruky. Vedel som, že jej musím pomôcť a preto som pridal do kroku a uháňal som k domu.

Hneval som sa ako mohla také niečo spraviť. Mladé dievča, celý život má pred sebou a ona urobí prvú hlúposť, ktorá jej napadne. Nie nadarmo sa vraví mladosť, pochabosť. Každý problém sa dá riešiť a myslím si že aj ten jej nebol výnimkou.