Pribeh môjho utrpenia

20.Časť

Sofia

Po odchode z Nikolasovej práce sme navštívili Blanku. Jej stav bol zatiaľ nezmenený, ale doktori vraveli, že v jej veku je to normálne. Predsa sa vraví, v spánku sa telo lieči. Chvíľu sme pobudli v nemocnici a asi po dvoch hodinách sme išli domov. Nikolas mi oznámil, že príde jeho kolega na večeru, tak som sa ponáhľala pripraviť aspoň niečo malé pod zub. Rozhodla som sa pre ľahký šalát s kuracím mäsom. Na noc sa netreba prejedať a táto alternatíva mi prišla ako dobrý nápad. Nikolas sa zatvoril v pracovni s nejakou hŕbou papierov. Celý čas čo prišiel späť od kolegu bol zvláštny. Nerozprával a zdal sa mi byť duchom neprítomný. Vyzeral, že nepretržite nad niečim dumá. Nemala som odvahu prerušiť jeho myšlienkove pochody a tak som si povedala, že to nechám tak. Keď sa o tom bude chcieť porozprávať, určite tak urobí. 

Na začiatok som začala krájať zeleninu, kým sa marináda dostane do mäsa. Chýbali mi paradajky a dresing a tak som ľahkým tanečným krokom presunula ku chladničke. Dnes som mala celkom dobrú náladu.

Po včerajšom večere s Nikolasom som bola nabitá pozitívnou energiou. Urobila som neuveriteľný pokrok. Žiadne zbytočné strhávanie sa pri jeho dotykoch a ani strach už nemal miesto v mojej zásobe pocitov. Proste som sa pri ňom cítila dobre.

Keď som už konečne dotancovala ku chladničke, zistila som, že dresing sa minul. Sama pre seba som zanadávala, ale napadlo ma, že cez ulicu bude ešte otvorený malý obchodík a tam pôjdem dresing kúpiť. Čo by to bol šalát bez dresingu.

Spokojná so svojim nápadom si vzala peňaženku, hodila som na seba tenkú bundu a vybehla som von. Schody som zbehla rýchlo. Rýchlou chôdzou som prišla k dverám a už ma ovanul čerstvý chladný vzduch blížiacej sa noci. Vietor zafúkal prudšie a ja som si bundu silnejšie ovinula okolo tela. Nepotrebujem predsa prechladnúť, ešte by som nakazila Blanku. So sklonenou hlavou k zemi som sa ponáhľala k prechodu pre chodcov a keďže som mala zelenú, rýchlo som prebehla na druhú stranu. Už, už som chcela zabočiť k obchodu, no v tom ma niekto silno chytil okolo pásu a zatiahol ma do tmavej uličky. Ústa mi prikryl smradľavou gázou, ktorá mi po pár sekundách zatvorila oči. Od vtedy nastala iba čierno čierna tma. Tma, ktorá už v mojom živote nemala čo hľadať.

Nikolas

Hlava mi išla roztrhnúť z toľkých informácii. Vedel som, že môj otec je úchyl a zvrhlík, no to že je ešte k tomu aj psychopat som si naozaj nemyslel. Nechápal som tomu. On si to plánoval celé roky krok po kroku. Jeho chorá hlava ho celého pohltila. Možno som aj celý čas vedel, že je psychopat len som si to nechcel pripustiť. Rix mal pravdu, nemôžem ísť po ňom sám, až priveľa ľudí za ním stojí a nebude ani trocha ľahké dostať ho. Za tie roky sa skamarátil so zvučnými menami od vážených doktorov cez zámožných podnikateľov, starostov až po najzvučnejšie mafiánske esá. Mal to výborne premyslené. Demiran kradol kšefty podsvetiu a im sa to nepáčilo chceli sa ho zbaviť to isté chcel môj otec a tak si pekne krásne jeden druhému pomohli. Môj otec na neho našil nejakú špinu a oni ho za to štedro odmenili. Je to hajzel, ale páli mu to až moc. Už chápem aj tomu ako to, že je taký trpezlivý a nedostal nás už dávno. Veď čo sú pre neho mesiace keď vydržal roky. Zrazu moje myšlienky prerušilo dlhé zvonenie. To musí byť Alex iba on zvykne takto dlho zvoniť. Vyžíva sa v tom.

"Sofi, prosím ťa otvor dvere, hneď som tam," zakričal som a už som si začal zhrabávať papiere na jednu kopu. Nemotorne som podišiel k dverám a vybral som sa do obývačky.

Obývačka aj kuchyňa boli prázdne. Síce sa všade svietilo, ale nikde ani nohy. Položil som papiere na stôl a zbadal som rozhádzanú kuchyňu. Vyzeralo to, že sa chystala variť večeru. Možno si iba odbehla na toaletu. Silné zabúchanie na dvere ma prebralo z dumania a utekal som otvoriť.