Pribeh môjho utrpenia

1.časť

"Mami, kde mám tie čierne šaty s tým červeným opaskom?" vykrýkla som z izby plná bezmocnosti, ktorú som práve pociťovala.

Chystala na večeru, pri ktorej mi mama chcela predstaviť svoju novú vážnu známosť. Musela som sa na ňu pripraviť s plnou vážnosťou, keďže mamin priateľ bol nejaký vážený podnikateľ. Síce ma to vôbec nezaujímalo, ale náležalo na tom mame a to pre mňa veľa znamenalo.

"Sofi, máš ich zavesené v skrini úplne na pravej strane." skrýval s malým povzdychom naspäť.

"Ďakujem."s radosťou som sa poponáhľala k skrini a naozaj som ich našla presne na tom mieste ako mi povedala. Ako vždy hovorieva "Mohli ti oči vyraziť" Pousmiala som sa a rýchlo som si začala obliekať šaty. Posledné úpravy spočívali v nasadení si malých pernových náušníc a už som sa ponáhľala skontroľovať mamu.

"Tak ako si hotová?" stála som medzi dverami s malým úsmevom na perách a jemne som sa opierala o zárubňu.

"Skoro, ešte si zapnem náhrdeľík a som hotová."šikovne si zapla zlatý náhrdeľník a potom sa v plnej svojej kráse otočila mojim smerom.

Bola naozaj krásna. Tmavé dokonalé lokne jej padali na ramená, bordové puzdrové šaty jej dokonale obopínali postavu bohyne a o make upe ani nehovorím. Moja mama totiž na svoj vek vyzerala veľmi dobre. Síce mala sedemnásť ročnú dcéru ani omylom nevyzerala na štyridsať. Dúfam, že si ju ten chlap zaslúži, lebo ak nie bude mať problém s mojou maličkosťou.

"Si krásna. Privádzaš ma do veľmi zlej situácie, pretože vyzeráš lepšie ako ja." s úsmevom som ju silno objala a potom sme sa rýchlo pobrali von, pretože nás už pred vchodom čakal taxík.

Cesta trvala asi dvadsať minút, lebo reštaurácia sa nachádzala až na opačnom konci mesta. Mlčali sme. Videla som na mame, že je nervózna, preto som radšej nerozprudzovala žiadnu trápnu debatu. Po tom ako sme dorazili na miesto činu mama vytúpila prvá a ja som pomaly, asi dva kroky za ňou, kráčala do vnútra reštaurácie. Bolo to dosť snobské miesto, už chápem prečo som sa musela takto "vymódiť". Prišli sme k stolu, pri ktorom sedel asi tak chlap okolo päťdesiatky v sivom obleku. Vlasy mal dokonale upravené, no sem tam mu z účesu vykľula neposlušná prešedivelá kučera. Nebol to ten typ staršieho chlapa, ktorý už dávno stratil skoro všetku svoju vlasovú pýchu, ba naopak ak by nemal niektoré kučery šedivé netypovala by som mu ani štyridsaťpäť.

Hneď ako nás zbadal postavil sa, začal si jemne upravovať sako a už s dokonale vystretou postavou nám išiel naproti.

"Ela drahá, vyzeráš úchvatne." Najprv pristúpil k mame a venoval jej letmí bozk na čelo. V mysli som tuho premýšľala ako to medzi nimi vlastne je, pretože to gesto bolo smiešne. Čakala som aspoň jemný bozk na pery alebo líce, ale toto mi prišlo také sílené ba až neprirodzené. Teraz som nevedela čo si mám vlastne o ich vzťahu myslieť. Sú iba priatelia či ako je to medzi nimi...

"Erik, chcela by som ti konečne predstaviť moju dcéru Sofi." Mama sa s pyšným úsmevom otočila na mňa a jemne ma pritiahla bližšie.

"Teší ma Sofia. Som Erik Lender. Je mi cťou, že ťa konečne spoznávam. Si ešte krajšia než predstava, ktorú som si na základe opisu od tvojej mami urobil." Chytil mi ruku a jemne mi priložil pery na chrbát ruky. Neviem prečo, ale nemala som z toho dobrý pocit. Dokonca ma až striaslo. Erik bol typ človeka, ktorého neviete prečítať na prvý pohľad. Sálalo z neho tajomno. Proste nevedela som čo si mám o ňom myslieť, no už teraz vo mne zbudzoval zvláštny pocit.

"Ďakujem, aj ja vás pán Lender." Zdvorilo som sa usmiala.

"Len Erik, prosím." Doširoka sa usmial a pokynul rukou aby sme si sadli.

Usadila som sa, a čakala som čo sa bude diať. Erik chytil mamu za ruku a zadíval sa na mňa.

"Sofia, ja som si vás sem s mamou zavolal, aj kvôli tomu aby som ťa požiadal, o jednu veľmi pre mňa dôležitú vec," začal a ja som absolútne ničomu nechápala.

"Ja a tvoja mama sa máme veľmi rady. Ja viem, že ty ma nepoznáš a vidíš ma prvý krát, no práve preto by som ti chcel dokázať ako veľmi vážne to myslím s tvojou mamou. Ja by som ťa chcel poprosiť o dovolenie požiadať tvoju mamu o ruku." tak a fakt to povedal. No to ma podrž tak toto som vážne nečakala. Nevedela som čo mám povedať. Krivdila som mu ? Možno som si to, aký je voči mame chladný iba namýšlala. Možno sa len snažil byť zdvorilí. Neviem. No vedela som jedno pri pohľade na mamu som vyhabkala už len prekvapené "Áno".