Pribeh môjho utrpenia

5 Časť

Moje oči boli stále zatvorené. Nespala som však. Stále som si navrávala, že ak neotvorím oči a nevrátim sa späť medzi bdelých ľudí, to čo sa stalo včera bude iba zlým snom. Nočnou morou, ktorá sa mi iba v kradla do spánku.

No nebolo to tak. Vedela som to, iba som sa snažila oddialiť chvíľu, kedy by som sa musela pohnúť a pocítila by som tú bolesť. Vždy som dúfala v to, že keď príde deň, v ktorý prídem o to najcennejšie, čo žena môže mať, bude to niečo krásne. Toto nebolo ani dobré a krásne už vôbec nie. Nechcela som sa vracať ani len myšlienkami k včerajšej noci. Bolo mi zle aj bez toho, aby som spomínala.

Keď som konečne otvorila oči, prvé čo som uvidela boli franforce oblečenia, čo ležali okolo mňa. Chmatom ruky som si zahalila intímne miesta, akoby som tu stále nebola sama. Hanbila som sa dokonca aj sama pred sebou.

Pomaly som sa snažila posadiť sa. Všetko ma bolelo, od hlavy cez doudierané a doškriabané ruky, prsia,brucho až dolu. Tá bolesť čo mnou prešla hneď ako som spojila stehná bola akoby mi niekto dal elektrický šok. Slzy mi začali stekať po lícach a dopadali mi na zahalený hrudník. Striasla som sa od zimy, keď od balkónových dverí, zafúkal vánok z vonku.

Postavila som sa tak opatrne, ako sa len dalo aby som si neubližovala ešte viac. Hneď ako som sa narovnala, nepríjemne sa mi zatočila hlava a v tom sa mi zdvihol žalúdok a ja som musela utekať do kúpelne. Celá včerajšia večera vyšla navnivoč, pretože v momente skončila v toalete. Neuľavilo sa mi ani po tom. Možno ma nebolel žalúdok, no všetko ostatné určite. Dokonca som zo seba ešte stále cítila jeho pach. Ten nechutný pach alkoholu, cigár a jeho kolínskej, ktorý sálal z každého centimetra môjho tela. Znova ma naplo, ale tentokrát som v sebe udržala nutkanie na zvracanie.

Rýchlo som vliezla do sprchy a pustila som na seba prúd horúcej vody. Aspoň na chvíľu som mala pocit slobody. Akoby kvapky vody zmývali odpor a bolesť z môjho tela. No mne to nestačilo. Za pomoci hubky, ktorá visela v sprche som si silno a drsne snažila zmyť všetok smrad, ktorý ostal po tom hnusnom hajzlovi.

Nenávidím ho. Nenávidím ho tak veľmi, ako si len človek vie predstaviť. Nechápala som prečo to vôbec urobil. Nepoznal ma. Nikdy pred tou prekliatou zoznamovacou večerou ma nevidel. Tak o čom to tu do pekla vlastne včera trepal? Nerozumela som ničomu.

Keď som mala kožu takú červenú akoby bola spálená od neustáleho trenia, vypla som vodu a zabalila som sa do županu, ktorý visel v kúpeľni. Vyšla som z kúpelne a vybrala som si zo skrine dlhé čierne rolákové šaty. Zakrývali mi skoro celé telo a tak som bola spokojná. Myslela som si, že mi v nich bude teplo, ale počasie sa rozhodlo súcitiť so mnou. Vonku panovala taká leja, akú som už dlho nevidela. Bola som rada, pretože ak by dnes bolo vonku krásne mala by som pocit, akoby všetko naokolo bolo proti môjmu smútku. Počasie mi dodávalo aspoň aký taký pocit toho, že tam hore niekto so mnou súcití.

Sadla som si pred zrkadlo a uvidela som tu spúšť čo Erik narobil s mojou tvárou. Pozdĺž ľavého líca sa mi tiahla napuchnutá modrina. Dotkla som sa jej prstom a hneď som zasyčala. Bolela ešte horšie ako vyzerala. Rýchlo som vzala make up a všemožne som sa snažila ju zatrieť tak, aby bola čo najmenej vidieť. Bála som sa toho, ak by mama niečo zistila. Dobre vedel, že po tom čo mi včera povedal, neceknem ani len živej duši. Každým jedným dotykom hubky nasiaknutej makeupom, som si utierala aj slané slzy, ktoré mi po spomienke na včerajšok stále stekali po lícach.

Rýchlo som upratala roztrhané pyžamo a posteľ, ktorá ostala nepekne rozhádzaná. Ani omylom som sa nechystala vyjsť z izby. Nebola som dosť silná na to, aby som sa pred všetkými vedela pretvarovať.

Klop, klop, klop.

Hneď ako som začula klopanie na dvere, stuhla som. Nevedela som čo mám spraviť. Bože len nech to nie je on alebo mama.