Pribeh môjho utrpenia

4 Časť

"Dievčatá, som veľmi rád, že ste konečne tu, u mňa doma," Erik teatrálne rozhodil rukami s tým svojim okúzľujúcim úsmevom a žmurkol na mamu. Bol trápny.

"Je to krásne drahý. Naozaj som ohromená. Je to tu ešte krajšie ako som si myslela," zasmiala sa mama a chytila ho láskyplne za ruku. Ja som si z nudy kontrolovala nechty aby som sa na nich nemusela pozerať. Boli vrcholne smiešny.

"Sofia a ty nič nepovieš? Mohla by si aspoň poďakovať za toto všetko," predniesla prísne mama.

"Och, samozrejme, ospravedlňujem sa. Ďakujem veľmi pekne za to, že ste mi vy dvaja prevrátili život na ruby a chcete si ma tu chovať ako kanárika v klietke." Na perách mi svietil hraný úsmev plný irónie. Ešte som aj naschvál rozhodila rukami ako pred chvíľkou Erik a potom som si ruku priložila na srdce aby to bolo ešte ironickejšie.

"Bolo to dostatočné poďakovanie, mami?"

"Tak toto si už vážne prehnala, Sofia. Ja som ťa takto nevychovala," zamračene s karhavým pohľadom na mňa hľadela.

"Ela, netráp sa. To je v poriadku. Nebudeme z toho robiť nejakú obrovskú drámu. Je mladá. Ja to chápem."

"Toto si predsa nemôže dovoliť."

"Neboj sa upokoj sa, veď ona mi to raz všetko vráti, " usmial sa na mamu a pohladil ju po chrbte ruky.

"V poriadku," mama rezignovala a ja som sa radšej pustila do jedla.

Keď sa už večera chýlila ku koncu, služobníctvo odnášalo posledné taniere od dezertu, všimla som si ako Erik načahuje ruku k mame a potom si upozorňujúc odkašlal.

"Ela, mám dnes pre teba jedno prekvapenie. Viem, že som ťa odtrhol od tvojej práce a tiež viem, že si ju mala veľmi rada. Si žena činu. Neobsedíš doma, preto by som ti chcel ponúknuť, či by si nechcela pracovať so mnou?" usmial sa na ňu a ona ostala rovnako prekvapená ako ja.

"Erik," dostala zo seba.

"Stačí povedať, že to berieš. Robila by si veľmi ľahkú prácu. Budeš cestovať. Po celej krajine a budeš vybavovať papiere, aby som ja nemusel chodiť stále preč. Uvidíš celý svet. Vždy tam ostaneš tak dva dni a privezieš mi buď tovar, alebo nejaké papiere. Veľmi ľahká a zábavná práca," mávol rukou,akoby to bola iba maličkosť.

"Samozrejme. Budem rada pre teba pracovať, ale nechcem tu nechávať Sofi samú," usmiala sa na neho, ale pritom s obavami pozrela na mňa.

"Nebude tu sama. Iste si onedlho nájde nejakých kamarátov a budem tu ja. Tvoja práca nebude predsa ako predtým. Nebudeš pracovať päť dní v týždni," pohladil ju letmo po líci a postavil sa od stola.

Ja som stále sedela v úžase ako prikovaná. Mama sa na mňa jemne usmiala, no moja tvár ostala ako kameň. Bez najmenšieho náznaku emócie. Iba som sa postavila a vybrala som sa naspať do svojej izby. Veľmi ma ranila jej okamžitá odpoveď. Aj keď som sa na ňu hnevala, nechcela som aby išla pracovať. Mama bola pre mňa ako moja najlepšia priateľka. Myslela som si, že tu budeme spolu. Tak ako vždy sme boli spolu.

Keď som kráčala po schodoch, moju pozornosť upútali Erikove slová.

"Ela, ešte som zabudol, tu sú papiere kvôli tej adopcii. Stačí to iba podpísať a ja to zajtra odnesiem na úrad. Mala by to byť už iba formalita," začula som iba šuchot papiera, ktorý dopadol na stôl.

Za ten čas som úplne zabudla, že toto plánujú. Vraj všetko bude jednoduchšie pre úrady, ak budeme mať všetci rovnaké priezvisko. Neprotestovala som. Mohla som vôbec? Čo by mi to pomohlo? Aj tak by ma nepočúvali. Zvesila som hlavu a pokračovala som v ceste naspäť do izby.