Pribeh môjho utrpenia

26.Časť

Nikolas

Nohu som tlačil na plynový pedál až som mal pocit, že prerazím nohou na asfalt. Priemerná rýchlosť, ktorou som sa hnal bola asi stošesťdesiat kilometrov za hodinu, stále som mal však pocit, že to nestačí. Každé sekundy, minúty, ktoré som stratil by ma mohli stáť Sofi. Krajina okolo mňa sa mihala v rôznych tmavých obrazcoch a jediné čo ma vyrušovalo boli svetlá okolo idúcich aut. Všade bolo ticho, pretínal ho iba môj besný dych. Vzrušenie z toho, že za pár chvíľ uvidím ju a zatknem jeho bolo neopísateľné. Nachádzal som už iba päť kilometrov od miesta, ktoré mi povedal Alex, keď mi zazvonil mobil.

„Prosím!"

„Kde si Nick?"

„O päť minút som tam. Práve odbočujem na kamenistú cestu."

„Sme len kúsok od teba zaparkuj auto vedľa môjho, čakáme ťa."

Po chvíli som ich uvidel. Štyri policajné autá stáli dôkladne zaparkované tak, že náhodný utečenci by nemali šancu. Rýchlo som vystúpil z auta a bežal som k ostatným chlapom.

„Ahojte," pozdravil som všetkých a každému osobitne som potriasol rukou.

„Chýbal si nám Nikolas, bez teba to bolo v práci na prd," z každej strany na mňa hovorili chlapi.

„Aj ja vás rád vidím, nerád to hovorím, ale chýbali ste mi," zasmial som sa. Mal som ich rád nemohol som si vybrať lepších kolegov ako sú oni. Na tvárach každého z nich sa usalašil úprimný úsmev a atmosféra okolo nás nabrala lepšiu atmosféru. Aj ja som sa upokojil a cítil som sa viac vo svojej koži. Konečne som mal okolo seba podporu a bol som si istý, že to zvládneme.

„Nechcem kaziť túto dojemnú chvíľku vy ženy, ale stretli sme sa tu kvôli úplne inému dôvodu. Tak v tom dome sa práve nachádza chlap, ktorý násilím väzní Sofiu Lenderovú. Všetci viete ako vyzerá, viete ako vyzerá náš podozrivý Erik Lender. Domnievame sa, že môže byť pod ochranou niekoľkých mužov, ktorý sú ozbrojený. Poprosil by som vás aby ste boli opatrný a obozretný. Nechcem prísť do bodu kedy by som musel vaše zadky viesť do nemocnice. Dobre?" silný hlas Alexa pôsobil tvrdo a vodcovsky. V sekunde som prepol a znova som sa naladil na pracovnú notu.

„Áno," všetci sme zborovo odpovedali.

„Ďakujem, takže chlapi Malrov, Seers a Mendez ostanú tu pre prípad žeby niekto chcel nepozorovane ujsť. Ja a Nikolas pôjdeme vpredu. Eva, Kyle a Andy, vy nás budete kryť z každej strany. Musíme byť opatrný. Takže oči na stopkách a každý jeden pohyb hláste všetci sa navzájom budeme počuť cez slúchadlá. Pripravený?" Alex bol rodený vodca. Všetci prítomný viseli na každom jednom jeho slove.

Poklusom sme sa vybrali k malému domčeku, ktorý sa po chvíli začal rozprestierať pred našimi očami. Malá stará chalúpka vyzerala veľmi nenápadne a nezainteresovanému by neprišla nijak zvláštna. Nad dverami svietilo svetlo a dostatočne osvetľovalo dvoch mužov v čiernom, stojacich pred dverami. Vyzerali, že striehnu. Zbrane mali pripravené a nepretržite sledovali dianie okolo domu. Našu chôdzu sme spomalili a poschovávali sme sa za kríky, ktoré rástli okolo domu a dodávali mu súkromie. Alex prikázal Andymu a Kylovi aby sa rozmiestnili okolo celého pozemku. Eva sa presunula kúsok ďalej a tiež sledovala dianie okolo domu.

„Vzadu za domom je naštartované čierne SUV," ozvalo sa v slúchadle.

„Sedí niekto v aute?" spýtal som sa.

„Nie, auto je prázdne, iba beží motor. Zadné dvere sú pootvorené," vysvetľoval Andy.

„Hlavne nič nerob a čakaj na moje pokyny," Alexov rázny tón sa niesol slúchadlami. Andy bol mladý a horlivý. Všetko ešte stále riešil s horúcou hlavou. Práve preto sa Alex snažil byť na neho tvrdý.