Pribeh môjho utrpenia

29.Časť

Sofia

Bezmyšlienkovite som sledovala infúziu, ktorá mi pomaly stekala do žili. Kvapku za kvapkou som rátala s úmyslom nemyslieť na to čo sa mi stalo. Nechcela som myslieť na nič. Priala som si aby som mohla aspoň na chvíľu zhasnúť svetlo v mojej hlave. Ja viem nejde to a každý z nás si musí niesť svoj údel. Môj osud bol opradený tŕňmi a bodliakmi, ktoré spôsobovali iba bolesť. Nič iné by nezainteresovaný človek nepovedal iba to, že som v čisto čistej depresií. Tak som sa aj cítila. Vyhasnutá, zlomená a zničená.

Stále dookola som sa pýtala čo som komu urobila, že sa mi v živote prihodilo toľko zlého. Avšak odpoveď neprichádzala. Veľmi som potrebovala niekoho kto mi povie, že všetko bude v poriadku. No nikoho som nemala. Nikoho. Ešte aj tá malá nádej v niečo lepšie, v podobe Nikolasa, bol iba omyl. A to ma bolelo najviac. Získal si ma, ale nehovoril pravdu. Klamal. Klamal o všetkom.

Horúce slzy mi stekali po lícach stále viac a viac. Nevedela som ich zastaviť. Bolelo to veľmi. Nie však fyzická bolesť, tú som nevnímala, horšia bola duševná.

„Slečna Lenderová? Ako sa cítite?" otvorili sa dvere a dnu vošla útla sestrička v bielom. Hneď ako uvidela moju uplakanú tvár a pribehla ku mne.

„Nevolajte ma tak prosím. Radšej mi hovorte Sofia," nemohla som to meno ani len počuť. Už len pri zmienke, sa mi obracal žalúdok.

„Prepáčte Sofia, musíte sa upokojiť. Ja viem plač je najlepší liek, ale vy ste krásna mladá žena. Nemusíte sa báť už je po všetkom. Už váš čakajú iba krásne chvíle," chytila mi ruku a jemne mi ju hladila, tak ako to vždy robievala moja mama. Bolo to príjemné a upokojujúce. Želala som si aby jej slová boli pravdivé.

„Som pokazená. Aké krásne chvíle už len mňa môžu v živote čakať? Pozrite sa na mňa. Nemám nikoho," očami som sa dívala na sivú zem. Nedokázala som sa na ňu pozrieť. Nechcela som vidieť jej súcitný výraz.

„Slečna, prečo takto hovoríte? A čo ten fešák, ktorý tu stojí pri vašej izbe už dva dni? Je veľmi milý. Nepohol sa od vás ani na chvíľu. Bol za vami už niekoľko krát, ale vy ste vždy spali," slová sestričky vo mne rozdúchali zvláštne pocity. V žalúdku som pocítila príjemné šteklenie a telom mi prešla príjemná triaška.

„Aj teraz je tu?" opýtala som sa. Chcela som sa hnevať, chcela som jej povedať nech mu povie aby odišiel, ale akosi mi tie slová potlačila malá radosť z toho, že sa na mňa nevykašlal.

„Veď vám vravím, že stále sedí pred vašimi dvermi a už dva dni sa odtiaľ nepohol. Keby mu jeho babička nenosila jesť, tak tu chudák umrie od hladu. Niečo vám poviem slečna, nenechajte si ujsť takého muža, po svete ich už chodí len veľmi málo. S pokojným svedomím môžem povedať, že to je ohrozený exemplár ," milo sa usmiala, ešte raz ma jemne pohladila po líci a konečne sa aj mne jemne zdvihli kútiky.

„Ďakujem," mala pravdu, ale aj tak vo mne s pocitom radosti driemali aj pochybnosť a hnev.

Dreve za sestričkou sa zatvorili a ja som sa pomaly posadila. Vzala som si pohár vody, ktorý ležal na stolíku vedľa postele. Až teraz som si všimla, že tam ležala malá červená ruža. Bol to iba taký malí púčik. Vzala som ju medzi prsty a privoňala. Usmiala som sa. Po prvý krát za posledné dni som sa úprimne usmiala.

„Páči sa ti?" ruža mi vypadla a ja som s hrôzou vykríkla. Nikolas odo dverí rýchlo pristúpil ku mne. Srdce mi bilo ako splašené len som nevedela či tým ľakom alebo jeho prítomnosťou. Jeho tvár pôsobila unavene. No stále tam boli tie iskričky v jeho úprimných očiach. Nemal nič zo svojho otca. Ani jednu jedinú črtu. Teda aspoň ja som ju nevidela.

„Prepáč, nechcel som ťa vystrašiť. Prepáč," čupol si a vpíjal do mňa tie krásne tyrkysové oči. Možno jedine tie zdedil po ňom. No na rozdiel od neho Nikolasovi z očí išla iba neha.

„To je v poriadku," zašepkala som a neprestajne som sledovala ružu, ktorá teraz ležala na nemocničnej prikrývke.

„Nie, nie je. Sofi, prepáč mi to všetko. Mal som na teba dávať väčší pozor. Tak veľmi som sa zahĺbil do prenasledovania a zisťovania všetkého čo sa ho týkalo, až som prestal dávať pozor na teba. Nikdy si neodpustím, že ťa znova dostal," slová sa mu rinuli jedna radosť a odo mňa sa akoby odrážali. Pri spomienke na neho, do mňa vošla nová zlosť.

„Prečo si mi klamal?" vyslovila som otázku, ktorá ma pálila na jazyku. Otočila som tvár a zahľadela som sa na neho. Bol bledý a hneď ako pochopil na čo narážam, očami uhol preč.

„Nedokázal som sa priznať k niečomu takému. Je mi vrcholne nepríjemné priznávať sa k tomu, že človek ako on, je môj otec," teraz on s hanbou sledoval podlahu.

„Mala som právo to vedieť. Právo zvoliť si. Právo vedieť, že môj záchranca je vlastne potomok mojej záhuby," hlas mi preskočil. No stále som sledovala jeho postavu. Rázne sa postavil a zahľadel sa na mňa.

„Povedz mi ako by si reagovala, keby som ti to povedal hneď? Ostala by si? Čo by bolo s tebou ak by som ti to povedal?" jeho otázky boli rázne a okorenené kúskom hnevu. Neviem či voči mne, sebe alebo Erikovi. Mlčala som nechcela som vysloviť slová, ktoré by ho ranili. Aj keď mi klamal, bol to jediný človek, ktorý mi pomohol. Jediný človek, ktorý sa o mňa postaral, aj keď nemusel. Vlastne teraz mi prišla moja zlosť na neho malicherná a detinská.

„Mlčíš. Vidíš, o tom hovorím. Ak by som ti to povedal, ušla by si a skôr či neskôr by ťa našli. A bolo by to horšie. No tak som bol sebec. Nechcel som o teba prísť," posledné slová mi spôsobili zimomriavky po celom tele a ruky sa mi roztriasli. Bezmyšlienkovite som vyslovila otázku, na ktorú som potrebovala počuť odpoveď.

„Prečo?"

„Prečo?" jazykom si jemne prešiel po spodnej pere a rukou prehrabol husté vlasy. Potom sa zadíval na mňa a tromi rýchlymi krokmi zmazal prázdnotu medzi nami. Jeho veľké teplé ruky jemne chytili moju tvár a plné pery dokonale zapadli do tých mojich. Čakala som všemožné protichodné pocity no žiadne neprichádzali. Bozk akoby zbúral všetky obavy a pochybnosti, ktoré som posledné roky v sebe nosila. Ten bozk bol vykúpením z mojich nočných môr. Hoci to bol len jemný a ľahký bozk, znamenal viac. Cítila som ako sa posteľ prehla pod váhou jeho tela, no stále boli naše pery spojené. Sadol si ku mne a ja som sa ani nepohla. Po chvíli prerušil bozk a oprel si čelo o to moje.

„Pretože ťa milujem," vydýchol a mňa príjemne pošteklil jeho teplý dych na perách. Srdce sa mi po jeho slovách vynechalo niekoľko úderov. Bola som posiata zimomriavkami od korienkov vlasov až po prsty na nohách. Neopísateľný pocit. Žeby sa v mojom temnom svete začalo vyjasňovať?

Nevravela som nič, iba som ho chytila za líce a pobozkala som ho. Do toho bozku som dala všetku lásku, vďaku a aj bolesť. Všetky pocity, ktoré mnou lomcovali. Nikolas najprv opatrne skúmal každučký kúsok mojich mier jemne a pomaličky, ale ja som v sebe nabrala odvahu a náš bozk som prehĺbila. Nevedela som sa nabažiť jeho dokonale jemných a mäkkých pier. Bozkával ma nežne, no pritom žiadostivo. Krv mi pulzovala v žilách a ja som konečne po dlhom čase pocítila, že žijem. Mala som pocit, akoby zo mňa opadli kovové putá, ktorými ma Erik spútal.

„Aj ja ťa milujem," vyslovila som tie slová lapajúc po dychu. Hrude sa nám obom dvíhali trhano a rýchlo. Sledovali sme jeden druhého a v jeho očiach sa zaleskli slzy. Objal ma tak silno, až mi to skoro vyrazilo dych.

„Nikdy ťa už nepustím Sofi, nikdy!" šepkal mi do vlasov. Pritúlila som sa k nemu a s radosťou som nasala vôňu, ktorá ma opantávala. Zvalil sa so mnou na posteľ a ja som chcela už naveky ostať tu v tejto chvíli, v jeho náručí. Zaborila som si tvár do jeho hrude a po chvíli mi na viečka dopadol spánok.

Jediné slová, ktoré som započula kým som úplne prepadla únave boli: „Navždy ťa budem milovať!"