Pribeh môjho utrpenia

2. časť

Večera nakoniec prebehla v radostnom a pokojnom duchu. Mama vyzerala byť šťastná a preto som v kútiku duše dúfala, že konečne mala v živote toho pravého. Môj otec nebol ktovie aký chlap. Mamu opustil hneď ako mu povedala, že je tehotná. Výhovorka znela, vraj ešte nie je dosť zrelý na to, aby mal dieťa. Je pravda, mali iba dvadsať, ale to nie je podľa mňa žiadne ospravedlnenie. V dnešnej dobe majú deti aj mladí ľudia a zvládnu to. Pritom moja mama má tých najúžasnejších rodičov a ja starých rodičov. Našťastie jej so všetkým pomáhali, ako sa len dalo. Vychovali zo mňa slušného a dobrého človeka. Čo viac si rodič pre svoje dieťa môže priať.

Po večeri sme sa vrátili domov a ja som unavená padla do postele ako vrece zemiakov. Zajtra škola. Nechcelo sa mi na to ani len myslieť, nieto tam ešte aj ísť. Taký bol, ale môj údel. Moje utrpenie už nemalo dlho trvať. Posledný ročník sa síce iba začal, no ja som už cítila ako sa pomaly končí táto jedna etapa môjho života. Viem, musím ísť na vysokú školu, aby som v živote niečo znamenala, ale je to veľmi unavujúce. Všetci dospelí tlačia na nás mladých, aby sme si urobili vysoké školy, lebo ak nemáš vysokú kolu, si nula. Podľa mňa to tak nie je, ale tiež musím povedať, ak si urobím výšku z krásy mi neubudne a nemusím zbytočne uvažovať, kde sa mám teraz narýchlo zamestnať. Ach sladké detstvo. Vždy som mame vravievala, že už chcem byť veľká a teraz by som sa najradšej vrátila naspäť do škôlky.

Po mojom veľmi "plodnom" uvažovaní som zaspala. Zobudila som sa až ráno na zvonenie budíka, ktorý mi odporným zvukom pripomenul, že musím svoj zadok zdvihnúť z postele a presunúť ho do školy.
                        ...

"Kde si do pekla toľko bola?" prirútila sa ku mne Emma ako fúria. Jej prísny a nahnevaný pohľad mi niekedy naozaj naháňal strach, no aj tak som ju mala rada.

Bola to moja sesternica a najlepšia priateľka v jednom.Vždy som sa na ňu mohla spoľahnúť v čomkoľvek, čo sa samozrejme nedá poveda o každom.

"Doma, kde by som asi tak bola?" otrávene som zabuchla skrinku a otočila som sa k nej ešte s otrávenejším výrazom v tvári. Na ten som ja proste expert.

" No ty teda vyzeráš. Čo si po opici, keď vyzeráš ako by ťa, pri najmenšom, prešiel parný valec." zmraštila obočie a prísne sa na mňa zadívala.

"Nie nebola som sa zabávať a ani som nepila alkohol. Dobre vieš, že ja nepijem ani omylom. Bola som na tej trápnej večeri s tým maminým novým priateľom a prišli sme neskoro domov." vzdychla som si a zadívala som sa do neznáma.

Mala som Emme povedať o mojom zlom pocite, ktorý z neho mám? Nebola som si istá čo mi vlastne na ňom nesedí. Aj keď ma na chvíľku včera ten zvlátny pocit prešiel, dnes sa vrátil naspäť a omnoho silnejší.

"Aha, prepáč, zabudla som. No a ako to dopadlo. Aký je?" vyzvedala a ja som stále bojovala sama so sebou čo jej povedať.

Nakoniec som sa rozhodla, že jej poviem  iba o zásnubách. Moje zlé tušenie som si nechala iba pre seba. Zasa by mi povedala, že som paranoidná.

Škola mi ubehla veľmi rýchlo z čoho som bola príjemne prekvapená. Keď som prišla domov, vyletela som hore schodmi ako gáfor, aby som sa s mamou nemusela o včerajšku rozprávať. Odbila som ju iba rýchlim "ahoj" a utekala som hore. No márne. Po chvíli som začula tiché klopanie na dvere.

"Sofi? Môžem?" mamina hlava vykukla spoza dverí a na tvári sa jej usaladil krásny úsmev.

Každý, aj slepí by videl aká je šťastná. Dokonca sa mi zdalo ako keby omladla. Neviem ako vyzerá zamilovaný človek, keďže som to v živote nezažila, ale takto nejako si ho predstavujem.

"Jasné mami, ty vždy." usmiala som sa od stola, na ktorý som si práve vykladala veci z ruksaku.

"Prišla som sa ťa, opýtať ako sa ti páčil včerajšok." usmiala sa a sadla si na kraj postele, na ktorom jemne upravila povrch prestieradla, ktorý bol mierne pokrčený. Vždy to robila. Bol to jej zlozvyk, alebo bola len príli veľký perfekcionista. Usmiala som sa a s chuťou som si sadla na to upravené miesto, už len z rebélie.

"Bolo to fajn, len som nečakala tú žiadosť o ruku." odvetila som.

"Ja viem, aj mňa to trocha prekvapilo, ale Erik už je raz taký. Vždy robí rozhodnutia rýchlo a bez uváženia. Je to veľmi spontánny človek. Veď aj keď sme sa spoznali ani som nevedela, že spolu pracujeme v jednej firme. Oslovil ma pri tom ako prechádzal okolo môjho stola a zakopol o moju kabelku. Najprv som si myslela, že mi vynadá, ale on ma miesto toho pozval na kávu." so smiechom spomínala.

"A ty si fakt nevedela, že pracujete spolu? Veď to nie je zase až taká veľká firma." spýtala som sa so záujmom.

"Erik, nie je môj kolega, skôr šéf. On je taký tichý spoločník v našej firme. Pridal sa k našim konateľom iba nedávno, keď naša firma začala mať finančné problémy. A vieš, že ja sa nezaujímam o týchto vysoko postavených ľudí, mne stačí Alice, ona je moja nadriadená. Ona rieši zasa všetko s nimi. Erika som vtedy stretla naozaj iba náhodou, pretože prechádzali okolo na poradu." vysvetľovala mi ďalej.

"Aha jasné, chápem. Koľko spolu vlastne chodíte?" nechcela som vyzvedať, no predsa, troška sa to bude týkať aj mňa.

"Asi mesiac." predniesla len tak, akoby to bol nejaký dlhý čas.

"Počkaj vy spolu chodíte mesiac? A to si ťa chce hneď zobrať? A ty jeho? Mami nezdá sa ti to troška narýchlo?" sypala som zo seba slová tak rýchlo, že som hádam už prestala robiť pauzy, na nádych,  medzi jednotlivými otázkami.

"Nie, prečo? Pozri Sofi, ja milujem jeho, on miluje mňa. Chce sa o nás postarať, dokonca, keď sa vezmeme chce ťa uznať za svoju dcéru." vravela úplne pokojne a dokonca s neskrývanou radosťou. No mne to nepripadalo ani super a ani dobré.

"Preboha mami, veď nemáte dvadsať. Premýšľaj , nemôžeš si zobrať chlapa po mesiaci vzťahu, veď ho ani nepoznáš. A ja vôbec nesúhlasím s tým, aby si ma adoptoval. Nemala som otca sedemnásť rokov, nebudem ho mať ani teraz." Hovorila som vážne. Pripadala som si, že ja som tu matka a ona je moja dcéra.

"Sofia, ja si od teba nepýtam povolenie. O týždeň sa vezmeme a hotovo. Ja som šťastná, konečne naozaj šťastná, tak prečo by som nemohla urobiť jednu nerozvážnu a možno podľa niektorých hlúpu vec? vrhla na mňa spýtaví, trocha aj uslzený výraz.

"O týždeň??? To nemyslíš vážne. Mami, ja len nechcem aby si sa popálila. Nemyslím si, že je to najlepšie rozhodnutie. Nerozhoduješ iba za seba, no aj za mňa. Čo ak si ten chlap začne nahovárať, že mi môže zasahovať do života, alebo nedajbože ma vychovávať. Ja nepotrebujem, aby mi nejaký cudzí chlap zasahoval do života. A vraj týždeň, ako chcete prosím vás za týždeň vybaviť všetky potrebné veci? Vy nie ste normálny." predniesla som už naozaj s nervami v koncoch.

"Tak to by stačilo, mladá dáma. Môžeš byť rada, že konečne budeš mať kompletnú rodinu. Už to napovedá veľa o Erikovom charaktere, aký je šľachetný a dobrý, keď si ťa chce ešte aj v tvojich rokoch adoptovať. Viac sa o tom už nechcem baviť." Prudko sa postavila a odkráčala preč.

Bola som vytočená do vývrtky.  Ja neviem, čo ten chlap má v sebe, ale vidím, že mojej mame nasadil ružové okuliare, ktoré nedokážem zlomiť ani ja.