Pribeh môjho utrpenia

24.Časť

Nikolas

Sedel som v pracovni a okolo seba som mal všade porozhadzované papiere. Jediná myšlienka, ktorá ma momentálne poháňala vpred bola záchrana Sofi. Boli to už dva dni odkedy ju uniesli a ja som nemal nič. Prehľadali sme všetko. Jeho rezidenciu, rôzne byty a domy, ktoré vlastnil nič tam nebolo. Na jeho rezidencii mi povedali, že už dlhšie žije v ústraní a lieči sa po chorobe. Bližšie mi jeho chorobu nešpecifikovali a mňa zožieral fakt, že ak mu niečo je môže byť agresívnejší a nevyspytateľnejší ako kedykoľvek predtým. Nedokázal som myslieť na nič iné. Stále som mal pred očami scény, ktoré sa tam môžu v týchto chvíľach odohrávať. Nespal som už snáď odkedy zmizla. Vždy keď ma skolila únava zaspal som iba na hodinu aj to som sa zobudil na strašnú nočnú moru. Vyzeral som akoby som bol pár dní pred smrťou. Alex len chodil okolo mňa a snažil sa do mňa dostať aspoň suchý chlieb a nejakú kávu alebo čaj.

Najhoršie ale bolo to že ma stiahli z prípadu. Vedenie oddelenia si všimlo naše zvláštne vyšetrovanie a zaujala ich aj hlavná podozrivá osoba. Nakoniec som musel všetko nahlásiť od začiatku ako som ju vytiahol z tej vody až po jej únos. Keď zisťovali súvislosti samozrejme narazili aj na náš príbuzenský vzťah a z prípadu ma vylúčili. Vraj konflikt záujmov. Ja mám jeden záujem a to dostať toho hajzla pod zem otec neotec.

Jediné pozitívum tohto obdobia je, že babi pustili z nemocnice. Teraz sa zotavuje u mňa doma. Nepovedal som jej úplne o všetkom, ale mám taký pocit, že tak či tak to vie. Babka je až moc vnímavá a za tie roky spoznala svojho syna z každej strany. Bol som rád, že tu je a nemusím myslieť ešte aj na to či sa z toho dostane alebo nie.

„Klop, klop môžem?" dvere na pracovni sa pomaly otvorili a babka vošla krivkajúc a opierala sa o palicu.

„Samozrejme, ty vždy," nahodil som jemný úsmev.

„Zlatko, pozri sa na seba. Musíš niečo jesť a hlavne by si sa mal oholiť vyzeráš ako neandertálec," predniesla a spokojne sa posadila do kresla oproti.

„Babi teba nikdy neprejde ten tvoj podpichovačný humor," zasmial som sa.

„Nie neprejde ja sa už na staré kolená meniť nebudem. Ja nechcem byť taká stará zatrpknutá bosorka ako niektoré moje rovesníčky,"

„To ty sto percentne nie si to mi ver,"

„Dobre, takže urobím ti obložený chlebík s čajíkom, alebo radšej niečo teplé?"

„Babi, ja fakt nie som hladný. Mal som dnes už niečo pod zub," zahováral som.

„Hej, že som si nevšimla. Prach a čiastočky nachádzajúce sa vo vzduchu sa neberú ako jedlo. Takže ti spravím obložený chlebík s čajíkom a nediskutujem ďalej o tom," ťarbavo sa postavila a nenechala mi ani kúsok času na nejakú ďalšiu protichodnú diskusiu.

Znova som sa vrátil k sledovaniu všetkých papierov a premýšľal som nad tým čo som mohol prehliadnuť. Nič ma nenapadalo. Všetko sme si predsa s Alexom prešli. Od hora nadol a nič. V hlave mi hýrilo toľko vecí, že som sa nedokázal sústrediť na to dôležité. Niečo som prehliadal. Niečo mi nedochádzalo.

„Nick, tak tu to máš, zlatko," oslovila ma babi, ktorá predo mňa pokladala tanier s chlebom a šálku horúceho čierneho čaju.

„Ďakujem, si milá,"

„Nemáš za čo. Len sa pekne napapaj. Keď sa vráti Sofi, tak nemôžeš vyzerať ako bezdomovec. Takže najedz sa a potom šup do sprchy. Mydlo, šampón a žiletka," kázala.

„Babi ja už nie som malý chlapec," čertil som sa.

„No niekedy sa tak správaš. Už si na niečo prišiel?"